Prvý spisovateľ, ktorého som v živote stretol, bol Ivan Horváth. Bolo to v Senici nad Myjavou, Horváthovci boli priateľmi mojich rodičov, ich deti Ivan a Jana zas mojimi, u Horváthovcov sa každú sobotu hrávalo bábkové divadlo - žiaľ, neskôr oni sami boli obeťami bábkového procesu.
Po vojne sa Ivan Horváth stal veľvyslancom v Budapešti, v roku 1950 ho zatkli, potom ho za nič odsúdili na 22 rokov, odsedel si deväť, skrátili mu to, keď videli, že do roka umrie. Pani Horváthová absolvovala dva roky vyšetrovacej väzby bez súdu.
Písal som už o tom, čítala to ich dcéra Jana, zavolala mi, po vyše polstoročí sme sa stretli - a porozprávala mi ešte toto:
Jej starší brat Ivan chodil do školy v Bratislave, v Budapešti bola vtedy (dvanásťročná) s rodičmi len ona. Raz ráno v roku 1950 ju zobudili dvaja páni v kožených kabátoch a oznámili jej, že rodičia zahynuli pri autohavárii a oni ju prevezú do Bratislavy. Keď potom auto išlo už pridlho, pozmenili svoju informáciu: rodičia žijú, museli však súrne odísť do Prahy, vezú ju za nimi.
Namiesto v Prahe skončila v chatke po Nemcoch v akejsi dedine (neskôr zistila, že to boli Hvozdy pri Štěchovickej priehrade), stretla sa iba s mamou a dozvedela sa, že ich uväznili. Sledovala potom, ako mamu berú každý deň na výsluch, až sa z jedného už nevrátila. Janu previezli do inej dediny (neskôr zistila, že to boli Kabáty pri Jílovom) a ocitla sa v stráženom dome, do ktorého pravidelne dochádzali skupinky ľudí v kožákoch.
