Deti nie sú zneužívné iba v cirkevnom prostredí. To je špecifické len v spracovaní škandálov vnútri cirkevnej hierarchie.
Írski biskupi nedávno hovorili s pápežom o aférach zneužívania detí v ich krajine. Podľa slov arcibiskupa Seana Bradyho chcú nastúpiť „cestu pokánia, zmierenia a obnovy". Okrem odhodlaných slov je málo ochoty pozrieť sa na vec komplexne.
Na úvod máličko objektívnej obhajoby. Pedofilné škandály sú ideálnym námetom na bulvárne spravodajstvo a režisérov škandalóznych filmov. Ponurá atmosféra cirkevnej školy, do tmavej sutany navlečený páter, nevinní chlapci s traumou na celý život... Pikantnej kombinácii sexuálnej deviácie a cirkevného prostredia médiá nemôžu odolať.
Podstatným problémom je však nezvládnuté použitie moci, teda jej zneužitie.
Lojalita alebo sebavedomie?
Okrem politickej a ekonomickej moci existuje aj moc posvätná, začlenená do života náboženských spoločenstiev. Pre milióny veriacich je podriadenie sa posvätnej moci súčasťou ich duchovného úsilia. Počítajú s nositeľmi náboženskej moci ako s reprezentantmi moci Božej.
Preukazujú k nej lojalitu a poslušnosť, chcú jej bez veľkých pochybností dôverovať. Takáto moc je pre nich garanciou usporiadaného života. Hoci sú poučovaní o autonómii vlastného svedomia, morálne dilemy chcú riešiť práve s ňou.
Náboženské spoločenstvá ponúkajú rozmanité formy posvätnej moci, ale práve v katolíckej cirkvi táto moc dosahuje vysoký stupeň organizačnej dokonalosti. Idea prípadnej demokratizácie sa priebežne diskredituje údajne falošnou ústupčivosťou svetu a vyvoláva strach zo štiepenia, ktoré býva sprievodným znakom plurality.
Za posvätnou mocou stojí dlhodobo pestovaná teológia, ktorá podporuje klerikov v ich jedinečnom postavení. Vysvätení služobníci sa tešia prejavom zbožnej úcty.
