Petra Pitharta poznáme predovšetkým ako politika i autora. Po revolúcii v novembri 1989 bol predstaviteľom Občianskeho fóra, neskôr predsedom českej vlády, dnes je senátorom. Pre mnohých bol rovnako viditeľný aj vďaka svojim knihám - od Obrany politiky až po Osmašedesátý - i ako autor štúdií o politike a dejinách či ako šéfredaktor hĺbavého mesačníka Přítomnost.
Intelektuál v politike, ktorý sa do nej i napriek porážkam (neúspech Občianskeho hnutia vo voľbách v roku 1992) opakovane vracal.
Menej známe o ňom je, že v normalizačných rokoch nielen písal, ale sa do disentu vložil aj fyzicky. Po štyri roky pomáhal pašovať zo zahraničia zakázanú literatúru; keby ho boli chytili, mohol si odsedieť niekoľko rokov. Aj keď primárne patril do „disentu reflexie", menej do „disentu protestu", nejaký čas bol teda aj „aktivistom".
Pravda, dôležitejšie je, že okrem toho Petr Pithart už dobrých 40 rokov dobrovoľne vykonáva jednu veľmi osobitnú činnosť: je tvorcom zrkadiel. Taký bol podtitul rozmýšľania o českých dejinách, vydaného koncom roku 1989 v samizdate pod názvom Češi v dějinách nové doby. Pokus o zrcadlo. Časť kritiky ho označila za „nevlastenecké" či „protičeské", autori sa však držali presvedčenia, že láska k vlasti sa má vyznačovať aj prísnosťou a náročnosťou.
V role tvorcu zrkadiel sa osvedčil aj vo svojej najnovšej knihe Devětaosmdesátý, kde ho okrem iných (od Václava Havla až po Mariána Čalfu) nastavuje aj sebe samému. Je to pútavé, žánrovo pestré čítanie, obsahujúce aj osobnejšie ladenú, často sebakritickú výpoveď účastníka a svedka.
