bo šípy potom poletia mimo.
Takáto povedzme neuvoľnenosť, nedostatok nadhľadu, povznesenosti patrí k chybám našej civilizácie. Možno ten zenistický text znamená približne to, čo sa v našom ľudovom jazyku nazýva „netlačiť na pílku".
Nuž ale, tristo hrmených, všetci na ňu tlačíme. Celá naša civilizácia je vychovaná k cieľavedomému úsiliu za niečím sa hnať, o niečo sa usilovať, lenže často hlava-nehlava. Tlačíme na pílku, hoci by sme ju mali iba ťahať. Horúce hlavy sa vrhajú do ekonomickej činnosti, a dopadne to všelijako. Chýba nám asi to, čo anglický básnik Wordsworth nazval „múdra pasivita".
O všetkom tomto by azda viac vedel povedať ozajstný zenový majster alebo láma z Himalájí. Či už by mal v rukách poriadny luk, alebo hoci tú drevenú varechu, ktorou majster pretiahne po chrbte svojho žiaka, ak sa mu pozdá, že nesedí dosť uvoľnene a nemedituje. Uvoľnenosti, oprostenosti od vášní nám asi ozaj treba.
Keď som začínal písať básne, často sa nás kritici, ale aj horliví nekritici spýtali: Čo si chcel dosiahnuť touto básňou? Na to sa ťažko odpovedá. Zdá sa, akoby báseň mala chcieť čosi dosiahnuť. Ale veď ona sama je cieľ, nemala by slúžiť ničomu, čo by kdesi ďalej čakalo na jej služby.
