„Som tak trochu ako Zorro. Každý cíti, že Zorro jestvuje, ale nikto ho nikdy poriadne nevidel.“ Takto prednedávnom Jean-Marie Le Pen charakterizoval sám seba. Cíti sa teda ochrancom práv ubiedených a ako povestný španielsky hrdina je pripravený práve tým drobným, odstrčeným pomôcť.
Poviete si, že ide o dobrý folklór, Le Pen predsa nie je žiaden anglický Robin Hood, ani španielsky Zorro a určite nie ani slovenský Jánošík… Lenže aj keď môže byť jeho výrok na smiech a dobrým vtipom na oživenie diskusie, Le Pen je ochotný sa hádať, že napriek 73 rokom, nemotornej postave a takmer slepote je to práve on, kto môže Francúzsko zachrániť.
„Najskôr Francúzsko,“ znelo totiž jeho hlavné heslo pred prvým kolom prezidentských volieb, z ktorých vyšiel ako víťaz a vydesil Francúzov. Nie, pravdaže všetkých. Tí, jeho, sa konečne dočkali. Mali nielen odvahu, ale aj vytrvalosť vydržať pri vodcovi, ktorý im síce nesľuboval žiadne pozemské zázraky, ale zároveň im dokázal veľmi presvedčivo povedať, v čom je ich problém, z čoho pochádza ich súčasná frustrácia. Le Pen sa nestal francúzskym, ba európskym fenoménom zo dňa deň. Nedospel k rozpoznaniu meniacich sa pomerov francúzskej, ale aj európskej spoločnosti na základe nejakých hlbokých politických či ekonomických analýz. Le Pen z celej duše nenávidí politickú a intelektuálnu elitu, ktorá s výnimkou pár mien, napr. Raymonda Arona bola vždy orientovaná naľavo (vezmime si J. P. Sartra, R. Debrého, či ultraradikálov zo 60. rokov, akým bol Danny Cohn-Bendit, dnes poslušný poslanec Európskeho parlamentu).
Le Pen opovrhuje nielen elitou, ale aj celým systémom, stavia sa na čelo obyčajných Francúzov, tých, ktorí sa dostali na okraj, alebo im chýba dostatok vnútornej vôle zmeniť sami od seba svoj, často, pravda, nie bohvieako hodnotný život. Le Pen je veľmi šikovným majstrom manipulácie a jeho bonmoty sú až priveľmi zrozumiteľné. Keď v roku 1998 vyhralo Francúzsko majstrovský titul vo futbale, neváhal sa okamžite ozvať: „Je to víťazstvo Národného frontu!“ Teda jeho extrémnej pravicovej strany. A v tej chvíli mu vôbec neprekážalo, že časť francúzskeho národného mužstva mala tmavšiu pleť a pochádzala z bývalých francúzskych kolónií. Radikáli dokážu použiť aj to, čo inak nenávidia. Ale Le Penovu skutočnú podstatu nenávistného extrémistu zameraného najmä proti multikultúrnej spoločnosti oveľa lepšie vyjadruje iný jeho slogan. „Emigranti sú parazitické vtáky, ktoré neodletia, nech narobíte akýkoľvek hluk.“ Ale aby iba necharakterizoval, no ukázal aj „riešenie“, jedným dychom dodáva. „Nejde o to parazitov vyhnať, ale umožniť im odísť!“
