Staré príslovie hovorí, keď ide o peniaze, končia sa všetky priateľstvá. Ono to môže znieť barbarsky, civilizovaní ľudia predsa nestavajú všetko len na mamone. O tom sa najlepšie diskutuje, kým je to v rovine teoretickej. Hneď ako sa presunieme do roviny empirickej, viera v civilizovanosť chátra.
Učebnicovým príkladom úmery medzi peniazmi a priateľstvom sú Nemci a Gréci, ktorí práve vedú verbálnu vojnu, ktorá by mala vojsť do kroník.
Nemci sú, čo sa Grécka týka, v dosť nešťastnej úlohe. Nemecké finančné inštitúcie sú na grécke hospodárstvo úplne vzorovo napojené. Spolu s Francúzmi krajine poskytli úvery vo výške 87 miliárd eur (čiastočne na poriadne pochybné projekty). Ak Grécko zbankrotuje, zvezú sa s ním aj nemecké banky. Reparácia gréckej finančnej politiky je teda nevyhnutná, keďže znamená záchranu i vlastnej kože.
Berlín to vie, trochu menej to vie občan, ktorý je nabitý zlosťou nad blížiacimi sa výdavkami a politikom kladie celkom prozaickú otázku. Keď už dávate naše peniaze, viete aspoň ako, aby neskončili v čiernej aténskej diere? Viete vôbec ako na Grékov? A viete vôbec, kto Gréci sú?
Analytici
Gréci sú podvodníci, znejú titulky, ktoré plnia nemecké médiá, a vecná debata, ktorá sa mala krútiť okolo čísiel, naberá emocionálne rozmery. Médiá sa oddali nízkym potrebám publika a pokúšajú sa analyzovať grécku dušu.
Nuž, aký je vlastne Grék? Je nezodpovedný, a okrem toho, že rád tancuje, správa sa rozšafne, lebo hosťom v reštauráciách na tanier kladie viac grilovanej jahňaciny, ako smrteľník dokáže v priebehu jedného večera zjesť?
