Traja z mojich kamarátov majú maďarské priezviská, jeden latinské, ďalší nemecké a moje priezvisko by sa dalo (s prižmúrením oka) označiť za české. Napriek tomu - nikto z nás nepochybuje, že sme Slováci.
Možnože rôznorodosť súvisí aj s tým, že žijeme v Bratislave, kam sa všetci odjakživa zbiehajú. Hoci pôvodne, ako je známe, tu žila menšina Slovákov. Ale vráťme sa k téme.
Pátranie
Jeden z mojich strýkov má teóriu - že to naše priezvisko je pôvodne bratrícke, pretože bratríci Jana Jiskru z Brandýsa používali ako priezviská zdrobneniny krstných mien, čo by v mojom prípade bola česká verzia slovenského Krištofko. Som na to patrične hrdý - bratríci totiž, po potlačení husitov v Čechách - chodili na Slovensko lúpiť, vraždiť a znásilňovať. No, ale za predkov nemôže nikto, však? Aj tak je to len ničím nepodložená konštrukcia.
Pri dozvedaní sa o svojej slovenskosti je v tejto súvislosti veľmi vzrušujúce práve pátranie po rodokmeňoch - na čo som nahovoril aj všetkých svojich zmienených kamarátov. Odhalilo sa síce aj niekoľko kostlivcov visiacich pekne potichu v naftalíne, lebo protichodné, rýchlo sa striedajúce režimy všetkých bez milosti poriadne poskrúcali a vyobracali. Ale celkovo to dopadlo priaznivo. Pri pohľade na rodostrom mám svedomie čisté - kam sa len pozriem, nachádzam iba Slovákov: Detva, Zvolen, Trenčín, Pezinok. Môžem to dokázať - mám zopár rodných listov ešte z 19. storočia.
No je mi jasné, že aj tak by mi moju národnosť zopár (o svojej pravde) presvedčených indivíduí uprelo. Pretože na Slovensku sú všetci Slováci slovenskí, ale niektorí sú predsa len o čosi slovenskejší.
Posudzovanie
Veľmi obľúbené je už od roku 1989 kategorické posudzovanie kto je a kto nie je pravý Slovák - zrno od pliev oddeľujú práve tí najpravejší Slováci, ktorí v sebe zrejme objavili tú správnu esenciu - pardon: výťažok - slovenskosti.
Čo to teda je? Ak prehliadneme takéto posudky na základe sympatie či nesympatie k určitým osobám (zámerne nepoužívam výraz osobnosti) na slovenskej politickej scéne, či príchylnosť k istým stranám (tu je z lingvistického hľadiska zaujímavá súvislosť s termínmi veľká a malá strana, ktorá sa vyslovene ponúka) - čo nám zostane?
Pravý Slovák by mal milovať Ľudovíta Štúra a musí pri všetkých dôležitých udalostiach svojho života spievať štátnu hymnu - mimochodom, v pôvodnej verzii a so všetkými slohami som ju počul jediný raz v živote: od Čecha Ludvíka Vaculíka. Musí mať rád bryndzu - mimochodom, pôvodne pochádzajúcu odkiaľsi z Rumunska, zbožňovať halušky - ktorých hlavnou zložkou je americký produkt - zemiaky - a ľudový folklór. Dojímať sa pri pohľade na Tatry. A obdivovať Jánošíka. A musí piť slivovicu, aby ukázal, že je chlap.
Ale čo ak Ľudovít Štúr práve nie je jeho idol, čo ak nemá hudobný sluch a jednoducho mu bryndza nechutí? A ani ďalší zo zaručene pravdivých filmov o Jánošíkovi ho nepresvedčí, že to nebol iba zločinec? A slovenský priemyselný folklór vykastrovaný socializmom a veľkými revuálnymi programami mu nevonia? Tatry sú preňho klišé. A to, že chlap je, nemusí okázalo predvádzať v krčme trieskaním do stola? Čo potom?
Takto nikdy nebudeš Slovákom, môj milý!
Mám ale silné podozrenie, že prikázania podobného typu pochádzajú práve z návyku na socialistické dogmy - a čuduj sa svete - práve tí, čo kádrovanie Slovákov vyznávajú, sú hlboko zakorenení kdesi pred rokom 1989. Náhoda? Bohužiaľ nie. Človek navyknutý držať sa ideológie sa cíti nesvoj, keď sa nemá čoho chytiť. Je v tom zrejme veľmi silný prvok vnútornej neistoty. Toto sú naši a toto nepriatelia!
