Po prvom vancouverskom víkende nebolo na Slovensku človeka, ktorý by sa nezmienil o tom, že máme olympijské zlato. My. Kto my? Anastasia Kuzminová a päť miliónov Slovákov. A hádam aj tie dva milióny Slovákov žijúcich v zahraničí. Moment. Čo sú to za Slováci, keď žijú kade-tade? A je to aj zlato našich Maďarov? Aj našich Cigánov? Aj našich Vietnamcov? Tak to pŕŕŕ! Pomaly, bratku, takto sa asi rýchlo rozkmotríme...
Niekde na zátylku cítim už dych roduverných. Toto zlato patrí iba nám, dedičom Svätopluka. Pribinu. Štúra. Dubčeka. Zatiaľ iba šepkajú, ale nechcite vidieť tú hrmavicu, čo nastane, keď sa napajedia! A nech sklapne každý, kto by chcel pyskovať, že nám zlato vybehala a vystrieľala Ruska. Za čie peniaze tam išla? Za naše! Keď to už platíme, chceme mať pocit, že tie peniaze boli dobre investované. A tieto evidentne boli! A že sme tým napálili Rusov? Čechov? Len dobre sa stalo. Závidia a majú čo, tak to má byť. Veď keď sa podarí niečo im, dlžní im neostaneme! Ani závisť, ani škodoradosť, v tom sú si naše nátury podobné. V tom sú naše frustrácie rodné sestry. Lebo takto uvažujú nie Slováci, Česi či Rusi. Takto uvažujú plebejci ducha. Takto uvažujú tí, ktorí zažili v živote tak málo úspechov, že ak ich aj nejaký náhodou postretol, odmietli ho za úspech považovať.
No ale dobre. Víťazstvo sa dá identifikovať ľahko. A ľahko sa k nemu dá aj prihlásiť. Vlajka vlaje, hymna hučí, slzy sa kotúľajú, pocit hrdosti, dojatia a endorfíny zadúšajú. Vďaka, Anastasia. Srdečná vďaka. Aj za ubezpečenie, že ste reprezentovali Slovensko. Vďaka aj za to, že ste nám pred očami celého sveta dopriali pocit veľkorysosti. Vďaka za to, že ste nám ukázali, čo je to vďačnosť. Nepopieram ani nezmenšujem podiel svojej rodnej krajiny na vašom úspechu, na olympijskom úspechu, ale môžem vás ubezpečiť, že to my vám máme prečo byť vďační. Osobne by som v reakciách zo slovenských oficiálnych miest očakával možno aj nejaké zdvorilé pozdravy Rusku, ale na mňa ohľady brať netreba, hlavne aby bolo národu dobre.
