Za tri dni venoval viac než milión Američanov desať dolárov darcovskými esemeskami. Jedlo a oblečenie darovali aj tí, ktorí toho veľa nemali, ako napríklad Maria Pachecová, nezamestnaná matka-samoživiteľka z Chicaga. Aj ďalší robili, čo vedeli - od pedikúry až po umývanie áut - aby vybrali peniaze. Podľa najnovších výpočtov by mohla čiastka, ktorú Američania venujú na humanitárne operácie na Haiti, prekročiť 1,9 miliardy dolárov, ktoré venovali roku 2004 na pomoc obetiam cunami v Ázii, čo bol doterajší rekord pomoci obetiam katastrof mimo Spojených štátov. Vzhľadom na to, že Spojené štáty práve prechádzajú hospodárskymi ťažkosťami, bola sila reakcie pre mnohých prekvapením. Blízkosť Haiti a tiež skutočnosť, že v Spojených štátoch žije takmer milión Haiťanov, do istej miery vysvetľuje, prečo Američania tak veľmi chceli pomôcť.
Reakcia však bola celosvetová. Roger Federer, Serena Williamsová a ďalšie hviezdy, ktoré práve v Melbourne hrali turnaj Australian Open, usporiadali exhibičné stretnutie, ktorého výťažok predstavoval šesťstotisíc dolárov. Vo Rwande zasa skupina zdravotníkov, ktorí zarábajú menej ako dvesto dolárov mesačne, vyzbierala sedemtisíc dolárov.
To všetko vyvoláva otázky o tom, ako na podobné tragédie reagujeme - a ako by sme na ne reagovať mali. Pri zemetrasení zahynulo vyše dvestotisíc ľudí. Akokoľvek je to strašné číslo, stále je to menej než počet detí, ktoré podľa detského fondu UNICEF každých desať minút zomrú pre príčiny, ktoré súvisia s chudobou.
Prečo sme štedrí, keď ide o obete zemetrasenia, ale nemyslíme na to, že by sme mohli zabrániť oveľa väčšiemu počtu úmrtí spôsobených extrémnou chudobou, nedostatkom potravín, nepitnou vodou, absenciou kanalizácie a absenciou čo i len tej najzákladnejšej zdravotnej starostlivosti?
Zásadný rozdiel je v mediálnom záujme. Zábery na besnenie hurikánu Katrina, ázijského cunami a teraz na zemetrasenie na Haiti sa znovu a znovu vysielajú v spravodajských programoch všetkých televízií. Zemetrasenie v odľahlej časti Pakistanu, kde zahynulo osemdesiattisíc ľudí, si získalo pomerne malú pozornosť televízií a tiež reakcie boli oveľa menej veľkorysé. Každodenná smrť detí v chudobných krajinách na následky hnačiek či malárie tvorí súčasť obrazu sveta, v ktorom žijeme, a preto pre nás nie sú dôležitou správou.
