o najviac spolu, a ona s nami.
Telefonujeme si počas dňa častejšie ako predtým. Pýtame sa jeden druhého, čo práve robí, či už jedla a koľko. Niektorí moji kamaráti hovoria, že to preháňam, veď je to iba pes, ale ja si myslím, že nechápu moje pocity.
Zdieľať život niekoho tretieho zbližuje partnerov a upevňuje manželský zväzok. Pre vzťah je dobré, zvlášť keď sme pracovne rozlietaní, mať jeden silný spoločný záujem. Pamätám si slová jednej kamarátky, ktorá povedala: „Život bez detí nie je skutočným životom. Ty nechceš mať deti?“ Vďaka nášmu šteniatku si teraz dokážem predstaviť, aký úžasný pocit to musí byť: stať sa otcom dieťaťa a vychovávať ho. Je dobré mať takýto druh zodpovednosti, aj keď je to ťažké. Hovorím si, že možno sme mali mať aspoň jedno dieťa, ale teraz je už neskoro.
Vynárajú sa mi však aj iné pocity. Týkajú sa napríklad výchovy. Už len na výchovu psa máme s mojou ženou v určitých veciach odlišný názor. A ona, pretože už má skúsenosť, myslí si, že všetko okolo psa robí lepšie ako ja. Vždy ma so starostlivosťou o naše šteniatko predbehne, preto sa už naša fenka stále drží jej sukne (aj doslova, je do nej zahryznutá). Nadobúdam pocit, že sa Rocketky už nemôžem ani dotknúť, pretože sa cíti pohodlne so svojou paničkou. Som z toho trochu smutný.
A tak rozmýšľam nad tým, ako sa asi cíti otec dieťaťa, keď on odchádza do práce a žena ostáva doma s bábätkom. Tá vychováva dieťa podľa svojich predstáv. A to je do výchovy niekedy zapojená ešte aj manželkina matka. Čokoľvek manžel urobí, je podľa manželky nesprávne. Manželka hovorí: „Vidíš, dieťa plače, to pre teba, robíš to zle.“
