Tí mládenci na zastávke boli traja. Mali tak šestnásť-sedemnásť a zúfalo sa na seba podobali. Rovnaké džíny, mikiny, bundy, rovnaké kapucne. Všetci boli dobre živení, relatívne čisto oblečení. Hovorili nahlas a nezrozumiteľne. V pravidelných intervaloch si odpľúvali.
Na dorozumenie používali štyri výrazy. Tri podstatné (a ako podstatné!) mená a jedno sloveso. Podstatné mená označovali buď orgány plodenia, alebo remeslo ženy radodajnej. Slovesom bol samotný akt plodenia. Ak by sme spomínané výrazy nahradili slovami komár, pínia, kukurica a jednať, ich rozhovor by vyzeral asi takto:
„Kukurica, mohli sme mať zlato, ty komár!"
„Ty komár!" (odpľutie)
„Kukurica, dal som na nich dvadsať evri, ty komár!"
„Ty komár, kukurica." (odpľutie)
„Ojednal som dvadsať evri, ty komár!" (odpľutie, odpľutie)
„Ty komár! Máš po pínii, kukurica."
„Ty komár!" (odpľutie)
A tak podobne, kým im neprišiel autobus.
Títo traja mladíci neporušili ani jedno z Božích či právnych prikázaní. A už vôbec neurobili nič, čím by sa priečili duchu prijatého jazykového zákona alebo navrhovanej norme o ochrane pred amerikanizmami - teda z hľadiska toho, čo naša politická moc v posledných rokoch pokladá za životne dôležité v oblasti zveľaďovania slovenčiny.
