Keď som svojho času natrafil na poviedku západoukrajinského autora Vasyľa Stefanyka Chýr, pomyslel som si, že práve na nej možno priam v modelovej podobe demonštrovať odlišnosť vonkajšieho, zábavného a vnútorného, existenciálneho napätia. Táto krátka poviedka sa začína dvoma monumentálne otrasnými vetami:
„Po dedine sa rozniesol chýr, že Hryc Letučyj utopil v rieke svoju dcérku. Chcel utopiť aj staršiu, ale tá ho uprosila."
Pozoruhodné je, že hneď v úvode čitateľ spoznáva vraha i jeho obeť. Desivý príbeh o násilne utopenom dieťati a postupné, dômyselné pátranie po tom, kto tento ohavný čin vykonal, pátranie, v ktorom sa obyčajne stáva hlavným hrdinom dôvtipný vyšetrovateľ a ktoré nasycuje ľudskú zvedavosť napätím i pôžitkom z odhalenia, Stefanyk už na samom začiatku dôsledne likviduje.
Robí tak preto, lebo mu nejde o dramatický pohyb vpred a o ukájanie ľudskej potreby zažívať čosi vzrušujúce a atraktívne, ale o prozaický záber na existenčné a psychické korene ohromujúco deštrukčného konania. Aj vďaka prvým dvom vetám sa dôraz v tejto poviedke presúva zo samotnej vraždy na príčiny, ktoré ju spôsobili. Ak začiatok príbehu vrhá Hryca do zločineckého svetla, retrospektívny záber jeho vinu zmierňuje.
Ukáže sa, že Hrycovo temné východisko z beznádejnej situácie je v skutočnosti motivované jeho otcovskou náklonnosťou k deťom, zúfalým presvedčením, že život je v danom prostredí ťažší ako smrť.
