Povedzme, že vlastenectvo je taký vzťah k dedičstvu najlepších rodákov z minulosti i súčasnosti, čo nás vedie aspoň k ich obdivu. Skromne pripusťme, že aj obdiv je dobrým signálom, pretože dáva aké-také zárodky vzorového správania, a spravidla môže bezpečne ukázať na hodnotový sever.
Ak je teda vlastenectvo obdiv a úcta k domácim hodnotám, potom k vlastenectvu chtiac alebo aj nechtiac prispievame každý z nás. Lebo každý z nás buduje nejaké hodnoty, o nejakých rozhoduje, nejaké ovplyvňuje.
Tí s lepšou pamäťou sa dokonca zapodievajú aj hodnotami z minulosti a pripomínajú ich presah do súčasnosti.
Takže z tvorby alebo ochrany vlasteneckých hodnôt sa len tak ľahko nevyvlečie nik. Každý rozhoduje aspoň v špendlíkovej veľkosti o tom, či posunie dopredu kvalitu svojho okolia, alebo iba svoj momentálny záujem, prospech, pohodlie.
Ak teda vytvoríme okolo seba hodnoty, na ktoré môžeme byť právom hrdí, potom by bolo čudné, keby sme na naše výtvory pyšní neboli. A keď príde čas, že na naše výtvory celkom skazene pyšní nie sme, potom takúto hrdosť musia najmocnejší z nás prikázať: Kto nebude hrdý dobrovoľne, bude hrdý na rozkaz!
