Jedna slovenská spravodajská televízia nedávno označila pána Viliama Plevzu pri rozhovore prosto za „zberateľa umenia" a ani slovkom sa nezmienila o jeho mimoriadnej komunistickej kariére, počas ktorej výrazne skresľoval dejiny našej krajiny. Máločo môže byť príznačnejšie, ako keď elitný historik minulej éry (Povstalecká a následne Februárová história a mnohé ďalšie tituly) dnes úspešne vystupuje ako človek bez pamäti. Vystihol to premiér Robert Fico citátom: „Ak sa niekto v tejto krajine osvedčil, tak to boli ľudia z bývalej komunistickej strany. Mali skúsenosti, vedeli, čo je to riadenie štátu."
O to väčšmi si cením, že aj v atmosfére neskrývaných sympatií našich najvyšších predstaviteľov k totalite sa našli prostriedky na zriadenie prvého Múzea komunizmu. Nachádza sa v budove zimného štadióna na bratislavskej Harmincovej ulici 2. Stratégia spojiť expozíciu so športom sa môže zdať prekvapivá, no je v línii moderných trendov zážitkovosti - človek precíti minulosť doslova na vlastnej koži, čo je často výstižnejšie ako stovky exponátov vo vitrínach.
Výkriky „Ticho tu bude! Alebo vás dám vyviesť!" a tykanie každému hosťovi („Kam sa pozeráš? Kam to ideš? Otoč sa!") hneď pri vchode sprostredkúvajú autentický pocit straty súkromia a sústavného šikanovania, na ktorý si mnohí pamätajú. Kurátori skutočne zvládli výcvik pracovníkov, ktorí výzorom aj správaním pôsobia ako ozajstní socialistickí bachari a eštebáci v civile a dokonale navodzujú dojem dôb nedávno minulých. Pri vstupe sa ihneď treba postaviť do typického dlhočizného radu v prievane, ktorý postupuje absurdne pomaly.
Pri šatniach sa buzerácia stupňuje. Pri simulovaní absolútnej neochoty dosahujú herecké výkony zamestnancov vrchol. Návštevník sa musí doslova doprosovať pozornosti, a keď ani to nepomáha, vyhrážať sa, hroziť, a vzápätí - po narazení na nekompromisný odpor - opäť žobroniť. Kto si na topánky nepriniesol vlastnú tašku, tomu ich do skrinky nevezmú, takže sa celý čas trasie, či mu ich neukradnú, čo predstavuje cenný doplnok expozície a pripomína rozšírené rodinné motto „kto nekradne, okráda vlastnú rodinu".
Jazdenie na korčuliach prebieha v hale postavenej v typickom socialistickom štýle betónovej pompéznosti a drsnej jednoduchosti. Počas dvadsiatich rokov od nežnej revolúcie sa vnútri nezmenilo nič, preto dojem časovej slučky silnie. Areálu dominuje logo STaRZ-u z roku 1979. Z reproduktorov sa neraz ozývajú hity socialistického popu. Už len chýba, aby sa rozozvučal podmanivý barytón Jozefa Poláka, ktorý legendárne premenoval ČSSR na Československú sovietsku socialistickú republiku.
