Sú miesta, kde sa dá schovať, ako praskliny v zemskej kôre. V nich môžu stále tvoriť jednotlivci a malé skupiny. Miesta, v ktorých môžu prežiť aj opití anjeli. Možno tu prežiť, tvoriť, ale zároveň to hrozí udusením, rozpučením, stratením sa, zmiznutím, neviditeľnosťou. To je nevýhoda života v záhybe.
Pred pár dňami doobeda po rannom zápase Slovensko - Švédsko som sedela s kanadskou priateľkou Hazel v café Kút. Slnko vonku jasne svietilo a my sme zapadli do kaviarne v zákrute Starého Mesta. A pre istotu do jej malej - klenbou oddelenej zadnej časti.
Tlaková vlna, ktorá sa o chvíľu zdvihla v susednej miestnosti, náš pritisla k stene.
Priezorom som zbadala, že frenetický hlas, ktorý sa rozlieva do všetkých kútov Kúta, patrí vysokému štíhlemu mužovi v béžovom baloniaku a slnečných okuliaroch.
„Prosím vás, to dokedy mám čakať na tú minerálku? Dokedy? Čo sa tam flákate... Viete, aký ja mám dnes ťažký deň za sebou?"
Čašník mu prináša minerálku.
„A hneď vám aj zaplatím," kričí a máva naňho stoeurovkou, čašník vraví, že nemá vydať - klasika na začiatok drámy.
„To akože nemáte? Zavolajte mi vedúceho, ale okamžite! Okamžite! Kam idete? Poďte sem, rozprávam sa s vami... A pozerajte sa mi do očí, keď s vami hovorím."
Čašník vraví, že nezavolá.
„To čo si dovoľujete?!? Viete čo, vyhoďte ma! Vyhoďte ma... Lebo ja vám tu zničím celú atmosféru. Pozrite, pozrite, aké mám hodinky, viete, koľko stáli? Toľko vy nezarobíte za celý život." (Tvár skryje do dlaní, kŕč, plač.)
„Ale povedzte načo? Načo mi to je? Načo? Načo sú mi všetky tie peniaze?"
(Opäť sa ovládne. Priateľsky pokračuje.)
„Pozerali ste ráno hokej? Našich chlapcov... ako hrali... Viete čo, ja som mal pocit, úplne ako by sa na chvíľu otvorilo nebo... Áno... Skutočne. A viete prečo vyhrali? Viete? Lebo držia spolu, verne..." (Pauza.)
(Krik.) „Nie ako moja žena! Už je... s tretím!"
(Tresne do stola, vyleje minerálku.)
„Prosím vás, ja mám dnes strašne ťažký deň za sebou... Ja nechápem, ako môžete byť takí pokojní... Nemohli by ste mi položiť ruku na hlavu, prosím vás..."
(Plač.)
„Zase som sa naje... ja by som potreboval niečo rozbiť, prosím vás, môžem? Len jednu stoličku..."
Vchádza prevádzkar vedľajšej reštaurácie Prašná bašta Vlado Zboroň. „To čo tu vystrájaš, Ďuro." (Meno nie je pravé, prepočula som ho).
Muž sa ukláňa, hovorí, že bol kedysi hercom divadla Stoka (rovnako ako Vlado Zboroň) a práve nám zahral malý výstup. Ospravedlňuje sa čašníkovi a hosťom, že dúfa, že to neprehnal. Až teraz vidím, že vedľa jeho stola sedeli iní hostia.
A my dve v zadnej miestnôstke... Snažila som sa Hazel prekladať, čo sa deje... a prešpikovala som to občasným: bože, toto je hrozná krajina, hrozné mesto, hrozná krčma... He needs professional help, he needs psychologist, komentovala Hazel, ktorá má bakalára z psychológie.
Boli chvíle - výstup trval asi desať minút, keď som mala podozrenie, že to hosť hrá. Tie bleskové dramatické prechody medzi dojatím, zlosťou a rezignáciou, tie metafory ako: akoby sa na chvíľu otvorilo nebo... Úplne ako scéna z nejakého starého stokárskeho predstavenia. Tiež ten výrazný hlas, bezchybná artikulácia. Dynamika, pulzácia. Ale hneď som to aj zavrhla. Načo by to niekto hral? Pre päť divákov? V tomto Kúte? Záhybe Starého Mesta.
A nemohla som na to zabudnúť po celý deň, tu a tam ma znenazdajky zlomili v páse záchvaty smiechu. Fakt dobré, dobré predstavenie. A do toho sa mi potom dostali do rúk noviny s palcovými titulkami, že: Radostné rána. Hokej nám zmenil život.
Opätovné vynorenie sa jedného z duchov Stoky, uprostred slnečného skorojarného dňa. To môžete zažiť iba v záhybe. A ja po nich začínam prahnúť, vyhľadávam ich, orientujem sa podľa nich, nasledujem ich vlnenie.
Sochár Stefan Milkov urobil sochu, ktorá sa volá Opitý anjel a mala by stáť niekde v centre Prahy. Vyzval verejnosť - aby mu poradila. Na zadnej strane krídel bude mať anjel vyrytý zoznam mien umelcov, ktorých alkohol zničil, ľudia mu majú posielať mená, na ktoré si v tejto súvislosti spomenú.
