ak som dal prednosť osobnejšej téme.
Keď som svoj článok s titulkom Silní otcovia dopísal, zdalo sa mi, že hádam ani nie je až taký zaujímavý. Na moje prekvapenie vyvolal viaceré protichodné reakcie. Písal som o našom šteniatku, ktoré obrátilo náš život naruby a starostlivosť oň mi privodila predstavy, aké by to asi bolo, keby sme mali dieťa.
Niektorí čitatelia ma vo svojich ohlasoch na článok ľutujú, že mi moja žena nemohla dať dieťa. Niektorí mi dokonca radia, aby som ženu vymenil alebo aby sme si dieťa adoptovali. Rozhodol som sa preto napísať, prečo nemáme deti.
Sme na to jednoducho starí. Ázijčania väčšinou vyzerajú mladšie, ako v skutočnosti sú, ale ja mám 45 rokov a moja žena bude mať 45 v máji. Zoznámili sme sa, keď som mal 37 rokov a ona 36. Prvé roky nášho manželstva a môjho života na Slovensku boli veľmi ťažké. Ničomu som nerozumel, bol som plne odkázaný na pomoc svojej manželky. Neovládal som jazyk, zvyklosti, nedokázal som nič vybaviť sám a jediný človek, na ktorého som sa mohol naozaj spoľahnúť, bola moja žena. Nebol som schopný zvyknúť si tu na ľudí a ich spôsoby. Dostal som depresiu a často som rozmýšľal, že budem možno musieť zo Slovenska odísť. Preto nemáme deti.
Teraz som sa na Slovensku konečne udomácnil a som na otcovstvo pripravený. Ale naša mladosť je preč. Často počúvam názory ako tento: „Moja kamarátka porodila, keď mala 42 rokov, takže pokojne ešte môžete mať dieťa.“
