Niektoré pravicové strany v predvolebnom období už takmer chronicky prechádzajú akýmsi shakespearovským byť či nebyť sociálnym. Túto otázku evidentne nevie rozlúsknuť ani SDKÚ, Radičová by rada aj o slabých a pre slabých, zatiaľ čo jej kolegovia sa neisto okúňajú.
Médiá nové smerovanie strany spochybňujú a Radičovej „nadávajú" do ľavičiarky, SDKÚ je raz pravicová strana, tak nech sa veľmi nesocializuje, znie nejedno priateľské odporúčanie. Škoda by však bola, keby sa strana zľakla a Radičovej smerovanie zabrzdila.
Patent na súcit
Keby to záviselo od socialistov, tak si sociálne cítenie nechajú patentovať a monopol na lásku k slabým si vychutnávajú na večné časy. Lenže len od nich to nezávisí a vo svete je dosť pravičiarov, ktorí nie sú mechom buchnutí a problémami sociálne slabých sa tiež dlhodobo zaoberajú.
Jednak z presvedčenia a jednak preto, že majú zdravé ambície byť stranami ľudovými so širokou občianskou podporou, a ako také sa nemôžu zasadzovať len za potreby vrchnej klientely, ale musia hľadieť aj od nosa nadol.
Vyhliadky SDKÚ na masovú podporu sú zatiaľ skromné, no dlhodobo nie je dôvod, aby v týchto intenciách nekonala. Na začiatok dlhej cesty je prospešné ukázať svojmu rivalovi, že monopol na solidaritu so slabšími mu neprenechajú, a budú sa uchádzať o priazeň všetkých voličov.
Na nikoho nezabudnúť
Aby to nepôsobilo ako lacný populizmus či dokonca sprenevera svojej pravicovej orientácii, musia si zachovať vyváženosť, a tak ako myslia na slabých, musia naďalej myslieť i na silných.
