Pred desiatimi rokmi som v štáte Missouri prednášal na jednom kurze o situácii Rómov u nás. Potom som počas troch dní prezentoval účastníkom svoj mediačný tréning.
V skupine sedela aj pani, napohľad moja rovesníčka, o ktorej neskoršie vysvitlo, že je lekárkou pochádzajúcou z Tibetu, ktorá teraz žije v Indii a patrí do dalajlámovho prostredia. Na konci kurzu aj ona mala mimoriadne zaujímavú prednášku o tibetskom liečiteľstve.
Spočiatku som jej veru dosť povýšenecky hovoril o psychoterapeutických metódach používaných u nás, mysliac si, že tibetský lekár nemohol veľa počuť o Rogersovej metóde, o psychodráme a o transpersonálnej psychológii. A začal som byť ešte viac sebaistý, keď povedala, že praktizuje len tri roky, hoci má už 41 rokov. Neskôr som sa dozvedel, prečo.
Najprv skončila medicínu v Anglicku, o štyri roky neskoršie urobila atestáciu z interného lekárstva v Holandsku. Potom sa vrátila do Indie, kde sa ďalších šesť rokov učila špeciálne metódy hinduistickej, čínskej a tibetskej medicíny, potom bola tri roky stážistkou a až potom, teda po 19 rokoch učenia, sa stala plnohodnotnou lekárkou.
Nielenže poznala najmodernejšie západné diagnostické a terapeutické metódy, ale mala aj tú prednosť, že ich dokázala porovnať s liečiteľskými metódami používanými u nich.
Povedala mi, že u nich sú popri moderných diagnostických metódach aj naďalej veľmi dôležité také starobylé metódy, ako je vyšetrenie jazyka a obojstranného tepu. Treba nahmatať desaťtisíce pulzov a vyšetriť rovnaký počet jazykov, kým lekár dospeje až tam, že už môže zostaviť diagnózu.
