Holandská armáda operuje od roku 2006 ako súčasť NATO v jednom odľahlom a divom kúte Afganistanu. Boj s Talibanom býva občas ťažký. Z asi 1800 holandských mužov a žien dvadsaťjeden padlo.
Roku 2008 mali Holanďanom priniesť úľavu jednotky jedného z partnerov NATO. Nikto sa však oficiálne neprihlásil, a tak holandskú misiu o dva roky predĺžili. No teraz sociálni demokrati v holandskej koaličnej vláde vyhlásili, že už stačilo. Holandskí vojaci sa budú musieť vrátiť domov. Ale keďže s tým kresťanskí demokrati nesúhlasia, holandská vláda padla.
Bez pozlátka
To je zvlášť nepríjemné pre amerického prezidenta Baracka Obamu, ktorý v Afganistane potrebuje všetku možnú pomoc, aj od malých spojencov, aj keby to bolo len z politických dôvodov. Mnohým Američanom, najmä konzervatívneho zmýšľania, by správanie Holanďanov len potvrdilo ich podozrenia o zradných Európanov, závislých od hmotných pôžitkov, až infantilne odkázaných na americkú vojenskú ochranu. Že vždy, keď ide do tuhého, títo ľudia vycúvajú.
Je fakt, že dva príšerné celosvetové konflikty zbavili Európanov akéhokoľvek pozlátka v pohľade na vojnu (prípad Veľkej Británie je v tom trochu iný). Najmä Nemci nemajú žalúdok na vojenskú agresiu, odkiaľ pramení aj ich nechuť prijať v Afganistane zodpovednosť za čokoľvek iné ako obyčajnú policajnú činnosť. Mnoho ľudí - majúc na pamäti Ypru, Varšavu či Stalingrad, nehovoriac o Osvienčime a Treblinke - to považuje za správne. Napriek tomu však sú chvíle, keď je ešte aj v Nemecku pacifizmus nedostatočnou reakciou na vážnu hrozbu.
Významná úloha
V skutočnosti však pacificizmus nevysvetľuje, čo sa stalo v Holandsku. Dôvodom, prečo sa Holanďania v pokračovaní vojny v Afganistane stavajú tak opatrne, nie je trauma druhej svetovej vojny, ale bosnianske mestečko menom Srebrenica. V polovici deväťdesiatych rokov sa Holanďnia ponúkli, že ho budú chrániť pred srbskými silami generála Ratka Mladiča. Podľa pravidiel OSN smeli Holanďania, vyzbrojení len krátkymi strelnými zbraňami, bojovať výhradne v sebaobrane. Prisľúbená letecká podpora nikdy neprišla. Nepriateľ zajal holandských rukojemníkov a vyhrážal sa, že ich popraví. A potom sa svet prizeral, ako nešťastní Holanďania umožňujú ťažko ozbrojeným Mladičovým Srbom zmasakrovať asi osemtisíc bosnianskych moslimských mužov a chlapcov.
Ani vtedy pacifizmus nemal veľa spoločného s tým, čo sa stalo. Práve naopak: hlavným dôvodom, prečo sa Holanďania dali vmanévrovať do bezvýchodiskovej situácie, bola ich prehnaná dychtivosť hrať významnú úplohu, dosiahnuť, aby ich väčšie mocnosti brali vážne a aby sa „mohli hrať s veľkými chlapcami". Výsledok bol, že im zostal ruke Čierny Peter.
Keď teda dnes Holanďania plnili svoju povinnosť v Afganistane, chceli mať sociálni demokrati istotu, že sa to nezopakuje.
Nejasný cieľ
Nádej Veľkej Británie, že prekoná samu seba a bude mať vplyv na Spojené štáty, bola dôvodom, prečo sa Veľká Británia pripojila k invázii do Iraku, hoci verejná mienka bola proti. Tony Blair sa vyhrieval na výslní slávy, hoci v skutočnosti to bol iba odlesk svetla Spojených štátov.
