rytmus a disciplínu.
Niekto im musí povedať, čo majú robiť a ako, odkedy a dokedy. A potom je všetko v poriadku a môže sa na tých čo rozkazujú, frflať. A keď ti zrazu nikto nerozkazuje? Čo potom? Neviem. Nemám na koho frflať a ani mi nikto nedá výplatu. Začína prázdnota, ktorá sa spravidla rieši alkoholom a pasivitou. Neschopnosťou niečo podniknúť. Veľa škody v tomto smere napáchalo združstevňovanie, nahnanie gazdovských synov do fabrík a to, že každý musel mať prácu. Skrátka: komunizmus.
Ľudia sa boja opustiť istotu. Ja napríklad nikdy nemám prácu istú viac ako dva mesiace dopredu a som s tým spokojný. Mám v sebe akúsi nepochopiteľnú istotu, že sa vždy nájde ďalšia práca. A keby aj nie, dá sa robiť aj bez zákazky niečo malé a potom to skúsiť predať. Na druhej strane chodím takto za prácou po celom Slovensku a rodina to so mnou nemá ľahké. Nejako už bude. Či tak, alebo onak, vždy dobre. Alebo vždy zle. Aj tak dobre.
Ďalšia vec: nikto mi nepreplatí péenku. Nikto mi nedá trinásty plat a prémie. Nemám nárok na žiadnu dovolenku. Žiadne odbory za mňa nebudú bojovať (uvádzam len pre poriadok). Ak som chorý a ležím, automaticky prichádzam o zárobok a žiadnu náhradu, samozrejme, nedostanem. Najlepšie sa majú tí, čo iba radia. To sa dá robiť aj z postele. Prečo som vždy poskytoval rady zadarmo? Ja hlupák!!!
