V slušivom obleku, školácky, nešikovne. S bezdrôtovým mikrofónom pri uchu ako budúci kozmonaut. Ani Andy Kaufman by to lepšie nezahral! Až sme spozorneli, čo tým tento aparátnik s detskou tváričkou myslí. A tu ho máš. Nemýlili sme sa!
Kým sme zatajili dych, virtuálna lastovička zakrúžila nad krajinou a kto zaplakal na druhý deň? Slovenskí filmári. Teda tá časť z nich, ktorá naivne dúfala, že novovzniknutý Audiovizuálny fond nemôže byť úplne vytunelovaný. Že to nie. Že predsa aspoň proforma musia aj nejaké zmysluplné projekty dostať podporu. Veď nemôžu ukradnúť VŠETKO! Alebo môžu?
„Audiovizuálny fond by mal zabezpečiť pomerne variabilné financovanie so systémovou podporou štátu v sumách, ktoré niečomu naozaj pomôžu. Ďalším zmyslom by malo byť nezávislé, no súčasne odborné vedenie fondu a tiež nezávislé schvaľovacie a prerozdeľovacie mechanizmy.
Tieto dve podmienky by mali raz a navždy zmazať nedostatok finančných prostriedkov a neodborné, často klientelistické až politicky deformované rozhodovanie pri prideľovaní peňazí."
Toľko citát z dobovej tlače. A teraz pozor, prichádza pointa básničky Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať, Filmárik. Čerstvý titulok zo včera hlása: „Audiovizuálny fond podporil Bambuľku, TV Joj a najmä svojho predsedu Patrika Pašša."
