S historickou sklerózou by sa síce žilo ľahšie, ale zato nechutne falošne.
V prvých rokoch po nežnej revolúcii slovenská literárna scéna rozpačito zistila, že sa - na rozdiel od susedných krajín - zo zásuviek takmer nijaké prelomové, zakázané romány nevytiahli. Ako býva zvykom, nastalo len rozpačité ticho a keďže každý sa s každým pozná, viac sa pochlebovalo, ako kritizovalo.
S odstupom času sa ukazuje, že v našom písaní väčšou výpovednou silou ako fikcie disponovali autobiografické literárne rozprávania (Žo Langerová, Ján Rozner). Aj Volanská spomína s takou razanciou, že mi vlasy vstávali dupkom.
Narodila sa s menom Chaja Wolfowitz v židovskej rodine v Lodži. Lenže v Poľsku existovali dávno pred príchodom nacistov také absurdné kvóty pre jej národ, že štúdium neprichádzalo do úvahy. Zamierila do Prahy a napokon do Bratislavy.
Predstava, že naša vlasť mala kedysi povesť bašty demokracie, dnes vyvoláva bezhraničný údiv, ale kratučko to tak v dejinách naozaj bolo, i keď šlo skôr o jednookého medzi slepými. Študentka medicíny však dorazila, keď sa zlatý vek skončil, a denne zápasila so šikanovaním.
Slovenský fašizmus a rasizmus zažívala tak intenzívne a tak dlho, že o ňom píše ako o samozrejmosti a počíta s ním ako s východom slnka. Len omylom byrokratov a mimoriadnou húževnatosťou sa jej podarilo získať diplom, hoci v aule už hajloval nový rektor Vojtech Tuka. Politici odjakživa zbožňovali akademické tituly, že, pán „profesor" Rydlo.
