Už dávno ma nič tak nenadchlo ako pohľad na pána ministra Maďariča s vodnou fajkou, z ktorej bonvivánsky vyfukuje dym na nový zväzok Tisíc a jednej noci.
Blížiace sa voľby mu očividne pripomenuli, že kultúra, to nie je len úzkostlivý dozor, aby nejaká babka zo Žitného ostrova, nedajbože, neohrozila slovenčinu, ale povedzme aj literatúra. A kde inde účinnejšie manifestovať príslušnosť k „umeniu", ak nie nad luxusným limitovaným dielom, viazaným „v špeciálnom hodvábe, po prvýkrát použitom na Slovensku" a „so zlatou razenou oriezkou"?
Naozaj nepotrebujem príslušný paragraf zákona o národnej hrdosti, aby som bol hrdý na závratný vývin nášho prekladu za uplynulé polstoročie. Že konečne dorástla generácia schopná prekladať bohatstvo svetového písomníctva z originálu, i na to, že nové dejiny našej literatúry píšu aj takí talentovaní a vytrvalí tvorcovia, ako je pán profesor Pauliny.
No pravdepodobne by som mal ešte väčšiu radosť, keby Tisíc a jedna noc vyšla najprv v ľudovejšom čitateľskom vydaní. (Luxusné limitované exempláre by mohli byť jeho bibliofilskou „filiálkou".) No to sa sotva dá čakať od vydavateľstva, ktoré ešte aj Bibliu, knihu pokory a odriekania, zaodialo do pozláteného kabáta. Asi pre sociálne cítiacich milionárov v našej obetavej vláde a okolo nej.
