Podotázok je viac, medzi nimi aj tá, komu poslúži, keď zákon podpíše, a komu, keď ho nepodpíše? Nemožno pritom vylúčiť, že práve podotázka je pre hlavu štátu základnou a otázka základná podružnou.
Na jednej strane ho SNS požiadala, aby zákon podpísal, na strane druhej existuje petícia, ktorá ho žiada opak, podporená aj demonštráciou. Zákon schválila v parlamente vládna koalícia, ale vláda k nemu odmietla zaujať stanovisko.
Schválenie zákona tak pripomína obyčajný parlamentný kšeft - totiž, že poslanci za Smer podporili zákon na podporu vlastenectva výmenou za podporu SNS pri schvaľovaní podobného parlamentného gýča - zákona o preukazovaní pôvodu majetku.
Dilema je o to väčšia, že dohoda o vzájomnej podpore sa už netýka zákona vráteného do parlamentu. Scenár rozlúčkovej schôdze je pritom hotový a na doplnenie jej programu treba súhlas väčšiny parlamentu.
SNS nemá potrebný počet poslancov, ktorým by donútil predsedu parlamentu Pavla Pašku zvolať schôdzu a presvedčiť ho, aby ju zvolal sám nemožno očakávať, keďže za zákon nehlasoval.
Nemožno opomenúť ani ohlasy na rozhodnutie prezidenta v zahraničných médiách - keď dokázali kritizovať zákon, isto sa nebudú rozpakovať kritizovať ani Gašparoviča za jeho podpísanie. A nie vždy je imidž na nič.
Rozhodnutie prezidenta je nepredvídateľné, rovnako ako jeho názory na to, čo je v súlade s Ústavou a čo už nie. Hoci k vládnym stranám pribudlo už opozičné KDH, ktoré oznámilo, že zákon nie je v rozpore s ústavou, neznamená to, že tomu tak v skutočnosti aj je.
