Zmenou režimu pred dvadsiatimi rokmi sme vykročili na cestu k otvorenej spoločnosti. Začali sme zmenou základných pravidiel, t. j. s ústavnými zmenami, ktoré sú nutnou podmienkou prechodu k slobode. Inštitúcie totality sme nahradili inštitúciami demokracie, rituály a symboly totalitnej lojality sme nahradili rituálmi a symbolmi slobody a demokracie. Ale stále sa ešte len učíme, čo znamená byť občanom, čo je to občianstvo a občianska spoločnosť.
Cesta otvorenej spoločnosti prináša aj mnohé dilemy a dovtedy nepoznané riziká. Sociálna politika má reagovať na dynamiku sociálnych zmien a usilovať sa o rovnováhu medzi spoločenskými zmenami a sociálnymi rizikami, respektíve istotami.
Neriešenie akútnych sociálnych rizík, ako sme toho svedkami počas tejto socialisticko-nacionalistickej vlády, vedie k ešte väčším rizikám a rozširuje ich škálu.
To tiež znamená na jednej strane blahobyt spoločnosti ako celku, na druhej strane sociálne riziká či chudobu mnohých jednotlivcov. Alebo tiež blahobyt aspoň časti politickej elity a jej donorov na jednej strane a neraz nelichotivú situáciu obyčajného občana na druhej strane.
Napätia z nárastu sociálnych rizík môžu viesť k sociálnym konfliktom. Tie boli v 19. a 20. storočí v znamení triedneho boja, dnes sa môže objaviť iná forma konfliktu, predovšetkým individualizovaná, a to v zmysle vystupovania aktérov zastupujúcich ohrozené sociálne skupiny - nie však v zmysle konštruktívneho dialógu či legitímneho nátlaku, ale v zmysle vyostreného konfliktu.
