...v pondelok sme boli v Medickej záhrade položiť veniec k Tvojej soche. Slovenskí spisovatelia, výtvarníci, herci, publicisti. V Medickej záhrade som už dávno nebol - naposledy hádam niekedy v roku 1981. Bývala tam nelegálna burza platní, ktorú občas prišli rozohnať policajti. Ale aj tak mám z tých čias Boba Dylana, ktorý sa chystá do Bratislavy. Keby nám to vtedy niekto povedal...
Pamätám si ten rok, lebo mi vyšla zbierka Nonstop, ktorú si mladí ľudia dávali kolovať. Mal som dvadsaťšesť rokov. Ty si mal dvadsaťšesť rokov, keď si uprostred leta 1849 zahynul. Dodnes sa nevie, kde a ako. Básnici a revolucionári občas zomierajú mladí a anonymne.
Ale Ty si nebol profesionálnym revolucionárom. Bol si básnikom, a práve preto som sa bez váhania zúčastnil na pietnej spomienke pri Tvojom pomníku. Ako básnik básnikovi, ako Stredoeurópan Stredoeurópanovi. Ako Slovák Maďarovi.
Slováci Ti nevedia odpustiť, že si sa odslovenčil. Berú to ako zradu a osobnú urážku. Podľa tejto nenávistnej logiky by zasa Srbi mali zazlievať Tvojim predkom, ktorí boli Srbi, že sa poslovenčili. Pripomínaš mi nášho Janka Kráľa, ktorý bol od Teba iba o päť mesiacov starší. Podobný temperament, podobný rytmus básní, podobná schopnosť previdieť do budúcnosti. Ešte aj sochy máte podobné.
Ale nejde o sochy. Ide o slovo v básni, ktoré je také bezvýznamné a bezbranné, a napriek tomu vždy podozrivé. Básnik, ktorý umrie mladý, nestihne rozvinúť svoj talent. Ale má tú milosť, že ho ani nestihne premrhať. Verím v múdrosť mladých básnikov.
