Nebudem chodiť dlho okolo horúcej kaše. Na samotnom „vlasteneckom zákone" nie je nič zlé. Nie je dôvod, prečo by v každej školskej triede nemohol visieť štátny znak, štátna vlajka. Ani text hymny alebo dobre napísaná preambula ústavy nie je nič zlé.
Nie je ani dôvod, prečo si občas nezahrať a nezaspievať štátnu hymnu, je to ako v českom, tak v slovenskom prípade celkom pekná pesnička. Nerobil by som to však na začiatku vyučovania a už vôbec nie v pondelok. Všetci, kto sme kedy učili, vieme, ako tie prvé minúty po voľnom víkende vyzerajú. Ale pár dní v roku, prečo nie.
Dôležitý je zámer
Ako pri všetkom však nie je ani tak dôležitá forma (v tomto prípade nešťastná), ale obsah a zámer. To je ako s tým, či sa na celé detstvo pozeráte ako v mojom prípade na fotografiu prezidenta Husáka, alebo či tam máte Havla, alebo Masaryka.
Na „vlasteneckom zákone" je jeho najväčším problémom zámer - priehľadný, čitateľný a rovnaký ako pri všetkých podobných veciach, ktoré nacionálno-socialistická vládna Ficova koalícia v parlamente odmávala.
Zámerom je jednoducho nahnevať Maďarov, tých na Slovensku i tých za slovenskými hranicami, ktorí ťažko nesú, že slovenské hranice nekopírujú aspoň hranice národnostné, keď už to Slovensko vôbec musí byť. Ako pri mnohých ďalších veciach je to krátkozraké a Ficova vláda si to môže dovoliť len preto, že sa jej nemôže nič stať, alebo si myslí, že sa jej nemôže nič stať.
Slovensko v tejto divnej nacionalistickej hre pripomína meter a pol vysokého chlapčeka, ktorý provokuje a drgá ešte o hlavu menšieho spolužiaka, ktorého dvojmetrový brat stojí za plotom. S tým, že keby bolo najhoršie, je tu predsa mamička Európska únia, otecko NATO.
Lenže za plotom, teda v Maďarsku, sa dejú čudné veci. Viktor Orbán rozhodne znesie omnoho menej než jeho pokojní socialistickí predchodcovia, na ktorých sa dalo predtým rúbať. A Jobbik, ktorý obsadí možno až pätinu poslaneckých kresiel, by sa vôbec nerozpakoval ten chatrný hraničný plot preliezť.
