V politike sa toho premelie veľa a bolo by zbytočné tváriť sa, že urážlivé bonmoty voči menšinám sú špecifikom slovenských titanov. Aj Rakúšania mali svojho Haidera, Nemci majú Sarrazina, Taliani Berlusconiho. Čo však robí Slovensko výnimočným, je pokoj, s akým pošmyknutia na menšinách prijíma.
Keby Angela Merkelová na otázku, ako vníma tému registrovaných partnerstiev, odpovedala, „keby som mala urobiť zoznam tém podľa dôležitosti a ten by mal 74-tisíc bodov, tak táto téma sa tam ani nedostane", bola by do dvoch hodín médiami rozložená a buď by sa verejne ospravedlnila, alebo by si balila kufre.
Keď to povie Robert Fico, krajina jednoducho nereaguje. Médiá mlčia, politici mlčia, ba aj humanisti mlčia. Nikomu neprekáža, s akým dešpektom premiér pristupuje k časti jeho občanov.
Zvyknutí
Svorne sa mlčí aj o „prevratnom" nápade vytvoriť internáty pre rómske deti. Šokované nemecké médiá rozobrali túto tému dôslednejšie než samotní Slováci. O tom, že Slováci sa vadia s Maďarmi, svet už vie a berie to ako desivý folklór oboch strán, ale že nikto nekričí na poplach, ak sa ponižujúco pristupuje k homosexuálom a nikto nebrzdí, ak sa uvažuje o segregovanej internátnej výchove Rómov, pozorovateľom vonku vyráža dych.
Len nám sa nevyráža nič, a nie je to len tým, že sme zase raz zmeškali večerné správy a nič nezaregistrovali. Pol hodina na detskom ihrisku prezradí, že naším problémom nie je len apolitickosť.
Keď dieťa so špinavými kolenami a s vlasmi plnými piesku príde pred mamu, nezvykne mu azda povedať: Ty vyzeráš! Špinavý ako cigáň! Keď dieťa chce po siedmom keksíku ešte ôsmy a mama mu vysvetľuje, že už nemá, a dieťa i tak neprestáva plakať, neskríkne azda naň: Čo si Maďar? Ti hovorím, že už nemám! A ak sa započúvame do slovníka vedľa sediacej mládeže, unikne nám azda, že jej lukratívna nadávka je: ty buzerant židovský?
