Tak predošlá, ako aj súčasná vláda uvádzali medzi svojimi prioritami rozvoj „vzdelanostnej ekonomiky". Možno je na vine skutočnosť, že nemám ekonomické vzdelanie, ale domnieval som sa, že týmto termínom označujú ekonomiku založenú na vynikajúcom vzdelaní a tvorivých schopnostiach absolventov slovenských vysokých škôl, ktorí sa svojimi vedeckými objavmi i konštrukčným či dizajnérskym dômyslom zaslúžia, aby Slovensko prestalo byť iba montážnou halou cudzích výrobkov.
Ani v jednej z vlád som nepostrehol úsilie vytvoriť na to potrebné podmienky, a tak som usúdil, že išlo opäť len o pekné reči. Ako sa ukázalo, bolo to nedorozumenie. „Vzdelanostná ekonomika" je zrejme ekonomika založená na obchodovaní so vzdelaním, či presnejšie s akademickými titulmi, a pre tú sa u nás vytvorili podmienky priam ideálne.
Prípad, o ktorom chcem hovoriť, s týmto problémom zdanlivo nesúvisí, ale to je naozaj len zdanie. Ako som sa dočítal v denníku Pravda z 13. marca, deň predtým sa na Univerzitu Mateja Bela v Banskej Bystrici dostavil minister Ján Mikolaj, aby rektorke odovzdal univerzitný dekrét.
Dekan fakulty humanitných vied rozoslal podriadeným e-mail, v ktorom ich žiadal, aby „nahlásili na sekretariát fakulty počet zamestnancov na stretnutí a menovite tých, ktorí sa nezúčastnia na stretnutí z opodstatnených dôvodov". Argumentoval požiadavkou kolégia rektorky, aby sa zamestnanci povinne zúčastnili na slávnosti.
