Noc, temnôt prízraky, hodokvas pudov otupný

Pred desiatimi rokmi by ma na Krútňavu nik nedostal ani párom volov. Vtedy som už intenzívne spoznával žáner, ale z tohto kusu som vždy videl iba ukážky. Na javisku čudne poskakovali tucty postáv poobliekaných v predajniach ÚĽUV a spievali o pasení pávov, čo je činnosť, ktorú si doteraz neviem predstaviť. Hovoril som si, že takú iróniu ešte nevymysleli, aby som s Jožom Rážom zdieľal vášeň pre tanečnice z lú, z Lúčnice. Vedel som, že Krútňava je slovenská národná opera, preto by som si ju mal vypočuť aj pozrieť, ale keď som si prečítal obsah, lákala ma asi ako cesta v kroji na festival Východná v sprievode pána prezidenta.

Pôvodnú novelu Za vyšným mlynom od Mila Urbana považujem za jeden z najlepších slovenských literárnych textov, ale operná adaptácia sa mi videla ako číry nezmysel. Dedinčania z Malkova obutí v krpcoch a s valaškami v rukách áriami chválili šíry svet, pravda čistá im svietila a poburovali ich nespravodlivé spoločenské rozdiely. Prosím?

Lenže všetko je inak. Krútňavu som ani poznať nemohol. S výnimkou premiéry 10. decembra 1949 sa vyše pol storočia uvádzala - raz mierne, väčšinou nehorázne - cenzurovaná verzia. Skladateľ Eugen Suchoň dostal krátko po uvedení list od kultúrnej komisie KSS a zrejme sa už videl na Sibíri, ako miesto hudby skladá v gulagu kusy ľadu na svojom iglu. Kto by si želal naštvať v januári 1950 súdruha povereníka z propagačného oddelenia? To je ako opýtať sa vodcu Stalina, či jeho článok o jazykovede nie je náhodou plagiát.

V Bratislave sa pri príležitosti 90. výročia SND konečne dala vidieť pôvodná Krútňava a musím uznať, že je to prvotriedna opera. Mimoriadne dramatická, a pritom lyrická, inšpirovaná tradíciou, a zároveň výsostne moderná, už vlastne klasická, ale rozhodne nie staromódna. Vo svojej dobe skutočná avantgarda. Ťažko uveriť, že sa s ňou žáner u nás iba zrodil, pretože zároveň znamenala jeden z doterajších vrcholov.

Postavy Básnika a Dvojníka, cenzúrou škrtnuté, predstavujú vlastne divadlo v divadle a menia vynútený realizmus skôr na symbolickú hru, na racionálnu konštrukciu a formálny experiment s existenciálnou témou zločinu a trestu. Namiesto nezmyselného večného optimizmu a kolektívneho prežívania dominujú temná skepsa, klebety, strach jednotlivca a útek k viere v boha. Od začiatku do konca uveriteľný silný príbeh, v ktorom má záverečné trpké odpúšťanie svoju tragickú logiku aj katarzný účinok.

Rekonštrukcia originálneho znenia je udalosť mimoriadneho významu. Večná škoda biednej réžie a hlavne zúfalej scénografie, čo, obávam sa, znemožní export za hranice. Sebaspytujúce scény pred akože zrkadlom by kultúrnu komisiu KSS isto nadchli, pretože sú ako vystrihnuté z inscenačných postupov roku 1950. Korunu všetkému nasadil masívny čierny hranol, ktorý sa v druhom dejstve zniesol nad javisko a bol úplne tupý.

Nech kus naštuduje so Slovenskou filharmóniou dirigent Peter Breiner, ktorý už hráva všade, len v Bratislave nie, s Jozefom Bencim ako Štelinom, s Pavlom Bršlíkom ako Ondrejom a s Adrianou Kučerovou v úlohe Katreny, a naša prvá scéna sa bude môcť prvý raz v histórii predstaviť v štátnej opere šesťdesiat kilometrov juhozápadne. Ručím za plný dom. Potom by mal pán premiér pri „kontrole" na ministerstve kultúry skutočný dôvod na vychvaľovanie svojej pravej ruky do nebies.

Suchoňov život i dielo sa ešte isto budú interpretovať z rôznych hľadísk. Hoci skladateľ vo svojom vrcholnom tvorivom období na vlastnej koži zažil politickú manipuláciu, v sedemdesiatych rokoch sa stal členom Ústredného výboru KSS aj spolupracovníkom Štátnej bezpečnosti v konšpiračnom byte. Na druhej strane, roku 1987 podpísal Vyhlásenie k deportáciám židovskyÏch občanov zo Slovenska na 45. výročie prvého transportu.

V zásadnom dokumente dvadsiati štyria signatári, napríklad kardinál Ján Ch. Korec, disident František Mikloško, výtvarník Vincent Hložník, básnik Milan Rúfus či spisovateľka Hana Ponická vyslovili hlbokú ľútosť spoluobčanom zavraždeným počas holokaustu. Správa vzbudila mimoriadne pozitívny ohlas v zahraničí, dokonca znamenala obnovenie Spoločnosti priateľstva Izraela - Československa, no pobúrila komunistov, pričom denník Pravda písal o „provokácii pohrobkov klérofašizmu".

Pritom na začiatku kariéry, roku 1939, Suchoň venoval svoju kantátu Žalm zeme podkarpatskej politikovi Vojtechovi Tukovi, antisemitovi a predstaviteľovi radikálneho krídla Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. V encyklopédii Hudobného centra sa Suchoňovo dielo označuje „za symbol vysokej umeleckej, ale aj ľudskej kvality" - to prvé je nesporné, druhé však kontroverzné.

Napriek výhradám k inscenácii prinieslo hosťovanie banskobystrickej Štátnej opery s Krútňavou najvýraznejší moment tristného týždňa deväťdesiatin SND, ktorý sa začal deprimujúcim galavečerom. Oslava bez generálneho riaditeľa a akejkoľvek hlbšej koncepcie pripomínala, ako sa spieva v Krútňave, „noc, temnôt prízraky, hodokvas pudov otupný".