Pred desiatimi rokmi by ma na Krútňavu nik nedostal ani párom volov. Vtedy som už intenzívne spoznával žáner, ale z tohto kusu som vždy videl iba ukážky. Na javisku čudne poskakovali tucty postáv poobliekaných v predajniach ÚĽUV a spievali o pasení pávov, čo je činnosť, ktorú si doteraz neviem predstaviť. Hovoril som si, že takú iróniu ešte nevymysleli, aby som s Jožom Rážom zdieľal vášeň pre tanečnice z lú, z Lúčnice. Vedel som, že Krútňava je slovenská národná opera, preto by som si ju mal vypočuť aj pozrieť, ale keď som si prečítal obsah, lákala ma asi ako cesta v kroji na festival Východná v sprievode pána prezidenta.
Pôvodnú novelu Za vyšným mlynom od Mila Urbana považujem za jeden z najlepších slovenských literárnych textov, ale operná adaptácia sa mi videla ako číry nezmysel. Dedinčania z Malkova obutí v krpcoch a s valaškami v rukách áriami chválili šíry svet, pravda čistá im svietila a poburovali ich nespravodlivé spoločenské rozdiely. Prosím?
