Keď počúvam, ako sa tu dnes miešajú pojmy vlasti a štátu, dovolím si malú osobnú rekapituláciu.
Narodil som sa v Slovenskej republike v roku 1944. Do školy som začal chodiť v Československej republike v roku 1950. Vysokú školu som absolvoval v Československej socialistickej republike v roku 1966. Tieto riadky píšem ako občan Slovenskej republiky.
Po celý život som občanom Bratislavy. Prázdniny v detstve a mladosti som trávil s jednou starou mamou vo Velkých Karloviciach na Valašsku a u druhej starej mamy v Liptovskom Hrádku. Kamarátov som mal v Bratislave a v Prahe, kde žil a pracoval môj otec.
Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou
Odmalička som čítal (a už rodičia mi čítali) slovenské i české knihy. Vyrastal som rovnako na slovenskej a českej kultúre. Pracoval som a bol som aj angažovaný vo viacerých slovenských a českých divadlách.
Intenzívny pocit vlastenectva - ako nikdy predtým - som prežíval v auguste 1968, keď štát, v ktorom som žil, napadli armády piatich „spriatelených" štátov Varšavskej zmluvy. Väčšinu rokov predtým aj potom som sa za ten štát hanbil. Lebo to bol štát neslobodný a totalitný. Nemohol som ho v nijakom prípade milovať. Napokon milovať štát ako inštitúciu je absurdné.
Ale miloval som všetky svoje babičky, Beskydy rovnako ako Liptovské hole, Bratislavu rovnako ako Prahu, českých a slovenských kamarátov rovnako ako slovenské a české ženy - moja posledná manželka je „kompromisne" z Moravy. Tie babičky boli moja vlasť, Beskydy i Liptovské hole a Bratislava i Praha boli moja vlasť, kamaráti i ženy boli moja vlasť. Štát nie.
