Podpredseda ANO Ľubomír Lintner zopakoval názor, že nová vláda musí byť dôveryhodná, a preto jeho strana „pri prípadných koaličných rozhovoroch vznesie požiadavku, že Mikuláš Dzurinda by nemal byť členom tohto nového kabinetu“. Druhý muž aliancie Pavla Ruska postavil Dzurindu na jednu úroveň s Mečiarom, ktorého z povolebnej spolupráce okrem Malíkovej a Slotu vylučuje každý líder. Pred Lintnerom rovnako spochybnil Dzurindu aj predseda Smeru Robert Fico.
Vzhľadom na to, že predseda vlády bezkonkurenčne vedie rebríček nepopulárnych politikov, je postup Lintnera a Fica chladnokrvne racionálny a tým aj pochopiteľný. ANO aj Smer vedia, že ich cieľovou skupinou sú aj nespokojní voliči SDK. Kým Smer môže hľadať potenciálnych voličov tak medzi (bývalými) priaznivcami SDĽ a SOP, ako aj medzi tými, ktorí uvažujú, že by odovzdali hlas ANO, strana Pavla Ruska má iba jedinú možnosť: pripomínať Dzurindove nesplnené predvolebné sľuby a získavať si tak sympatie jeho voličov.
Konanie Ľubomíra Lintnera a Roberta Fica však má aj svoje úskalia. V prvom rade nie je vôbec isté, či je rozumné opticky vystavovať Mikuláša Dzurindu do rovnakého svetla ako Vladimíra Mečiara. Aj keď je Dzurinda z hľadiska vnútornej politiky nie veľmi úspešný, jeho medzinárodná akceptácia je potenciálom, na ktorom bude stavať nielen SDKÚ, ale môže byť aj základňou na získanie autority v zahraničí pre budúcu vládu. Neznamená to, že premiér má aj do budúcnosti vo vláde rezervované kreslo. Ibaže nie je vylúčené, že bez jeho osobnej účasti nebude možné po voľbách zostaviť vládu. Slovné prestrelky medzi lídrami strán, ktoré by mohli vytvoriť pre centrálu NATO bez problémov prijateľnú vládu, však naznačujú, že už dnes sú dostatočne znepriatelení na to, aby po vyhlásení volebných výsledkov bolo hľadanie prijateľnej dohody o podobe novej vládnej koalície mimoriadne komplikované. A zdá sa, že napätie medzi politickými stranami bude narastať, pretože ich lídri si navzájom lovia vo voličských rybníkoch.
