Cirkev opovrhuje svetským právom

Biblická fráza Dajte cisárovi, čo je cisárovo a Bohu, čo je božie, sa zvyčajne chápe ako odporúčanie, že ľudia by mali uznávať autoritu štátu vo svetských veciach, ale nemusí to nutne byť to, čo tým mal Ježiš na mysli. Určite to nie je súčasná prax rímskokatolíckej cirkvi, hoci pravidlo v moderných demokraciách je úplne jasné: zákon platí rovnako pre všetkých, dokonca aj pre kňazov.

Uplynulo už vyše dvadsať rokov, odkedy začali v USA, Kanade a Írsku vychádzať najavo dôkazy o rozsiahlom pohlavnom zneužívaní detí rímskokatolíckymi duchovnými - a odhalenia stále pokračujú.

Z Írska sa šíri „cunami" obvinení zo zneužívania detí na katolíckych školách a v sirotincoch do zvyšku Európy a zároveň je čoraz zrejmejší rozsah tutlania. Možno bol dokonca do toho zapletený aj pápež.

Kňazi, ktorí zneužívali a znásilňovali deti, boli jednotlivci a takíto ľudia existujú aj v iných oblastiach života. No rozhodnutie ututlať ich zločiny bolo ešte väčším zločinom, lebo sa tak rozhodli muži, ktorých hlavnou starosťou bolo chrániť povesť veľkej organizácie, ktorej slúžili, katolíckej cirkvi. Boli schopní konať tak, ako konali, len preto, že skutočne verili a stále veria, že cirkev stojí nad zákonom.

Inde by to nešlo

Žiadna iná organizácia toto netvrdí. Predstavte si napríklad, čo by sa stalo, keby nejaká iná veľká organizácia bola odhalila, že niektorí jej členovia zneužívajú svoje postavenie a moc na sexuálne vzťahy s deťmi.

Zodpovední by okamžite suspendovali jednotlivcov, proti ktorým boli vznesené obvinenia, aby on alebo ona už nemali kontakt s deťmi, až kým sa vec nevyšetrí. Keby boli nejaké aktuálne sexuálne kontakty, ihneď by to oznámili polícii, lebo to je trestný čin. Neoznámiť ho, by bolo zločinom zo strany vedenia a mohli by za to byť potrestaní.

V katolíckej cirkvi však dochádzalo k početnému zneužívaniu detí a zločiny tohto druhu sa dostávali na vedomie nadriadených týchto zneužívateľov dosť často už celé desaťročia. Čo s tým urobili?

Umlčali ich. Snažili sa zaprisahať detské obete a ich rodičov, aby mlčali, využívajúc ich lojalitu k cirkvi. Pedofilných kňazov preložili na iné školy alebo inštitúcie, kde mali vo všeobecnosti stále kontakt s deťmi, možno po nejakej povrchnej „terapii", možno ani to nie. A neohlásili ich na polícii.