Klušem po nábreží a vidím: na jednom z lodných pontónov medituje na slamenej rohožke jogín. Asi si to miesto vybral preto, že cíti energiu rieky. Alebo preto, aby ho všetci videli? Dosť na tom, zbadá ho tučnejšia, staršia, trošku pobláznenejšia žena, uteká k nemu. Ale jogín budí rešpekt. A tak, keď sa v tom rozbehu zrazu ocitá vedľa neho, vedľa jeho ticha, nevie, čo má robiť. Takto zrazu sama osamelá v cieli.
Jogín kľačí, kľakne si teda aj ona. To už ľudia na nábreží zaregistrovali zvláštnu situáciu a s úškrnom sledujú, čo bude ďalej. Žene je kľačať namáhavé, a tak sa spúšťa na všetky štyri. Osobný štýl jogy.
Jogín vstáva, vravím si, nevydržal to s nervami, a pritom práve on by mal byť slobodný a pohrúžený, mimo vplyvov a dosahu okolia. Ale mýlila som sa, nevzdáva to, len zmenil cvik, teraz cvičí v stoji. A žena je v pomykove. Radšej klušem ďalej. Nie som jogín. Dianie okolo sa ma dotýka.
Aj slová, čo mi svištia okolo uší, aj úsmevy psov. S tými slovami je to ťažké, niektoré počujete, ale keď ich napíšete, zrazu sa kdesi stratia, prepadnú, zmiznú. Nie celé - pár písmen ostane, a pár nahradia bodky. Keď som prvýkrát čítala z mojej poslednej knihy v Nemecku, kamarát v hľadisku mi povedal, že ho čoraz viac zaráža, prečo tie krehké mladé slovenské ženy používajú v knihách toľko ostrých slov - myslel tým vulgarizmy.
