Keď sa už toľko hovorí o vlastenectve, prispejem svojou troškou do mlyna. Jestvuje tu jedno nové slovné spojenie, ktoré ešte nie je v nijakom slovníku.
Každý, kto aspoň raz za týždeň, povedzme, v sobotu ide na trh pod šírym nebom, zažíva význam tohto slovného spojenia na vlastnej koži. Na trhu sa stretávame s istým druhom vlastenectva, nazvime ho preto trhové vlastenectvo.
Názov sa mi vidí vhodný nielen pre miesto, s ktorým je toto vlastenectvo späté, ale aj pre širšiu súvislosť tohto vlastenectva s trhovým hospodárstvom a trhovým správaním.
Vyznačuje sa tromi vlasteneckými atribútmi - je v ňom prítomný slovenský folklór, artikulujú sa ním isté národné vlastnosti a je celkom spontánne, nie vynútené - nevykonáva sa v nijakú presne stanovenú hodinu na nijaký štátny pokyn. Je teda ľudové, nie štátne.
Na ilustráciu sobotný zážitok. Bolo po Jozefovi a oslava nositeľov mena Jozef je už súčasťou slovenských ľudových zvykov. Cestou k stánku, v ktorom pravidelne nakupujem, míňam predavača, ktorý má uprostred ovocia a zeleniny vystavené pracie prostriedky, aviváže a čokolády.
Vidím osem-deväťkilové Omo, Persil, Ariel, neznáme značky aviváže, banániky v čokoláde, Milku a iné sladké vecičky. Všetko neporovnateľne lacnejšie ako v Bille či v Tescu, o našich malých potravinách pri dome nehovoriac.
Predavač si všimne môj zaostrený zrak a chopí sa svojho remesla. „To sú nemecké a rakúske výrobky, omnoho kvalitnejšie ako naše a lacnejšie." „Veď sa práve pozerám..." reagujem. Pán pokračuje: „Poznáte nemecké prášky? Nepomerne kvalitnejšie ako naše a treba ich sypať menej. Naše gazdinky nevedia šetriť. Míňajú naše prášky, bielizeň tak nevyčistia a z týchto nemeckých stačí nasypať polovicu v porovnaní so slovenskými."
