Klasická zlodejina je neľahké remeslo. Aj k nám sa pokúšali vlámať a nebolo to ľahké. Neznámy páchateľ musel preliezť plot, dopadol na plastikovú nádobu s kompostom, vyšplhal sa po chatrnom viniči na krehkú strechu terasy, ktorá sa mohla preboriť. Vlamač po tej námahe okno otvoril, ale do bytu sa nedostal. Či ho vyrušilo svetlo, či to vzdal z iných dôvodov, neviem.
Viem však o skupine, ktorá pár mesiacov budovala podzemný tunel. Neboli to zememerači a keby aj, pod zemou sa ťažko meria. V pote tváre sa tunelári nakoniec prekopali namiesto do banky do drogérie. Iní sa pokúšali takmer celú noc otvoriť trezor a keď sa im to podarilo, v pokladnici našli iba žiadosti zamestnancov o dovolenku. Vyčerpaných ich polícia našla ráno spať pred pokladnicou.
Tunelovanie je pre mňa negatívny pojem, ktorý sme v mladosti nepoznali. Vtedy, podľa vtedajšej ideológie všetko patrilo ľudu, to bolo naopak: „Kto nekradne, okráda rodinu". Už nepatrí všetko všetkým a tí, ktorí sa prekopávajú k mámivému bohatstvu bez namáhavého kopania a odnášania hlušiny to zrejme vidia ináč.
Dnes vieme, i nás možno okradnúť. Potvrdili nám to privolaní policajti a dodali: Môžete byť radi, keď vás doteraz neokradli. Boli presní, poslali k nám skupinu sledovania stôp. Stopy zaznamenali i odfotografovali a po čase dostaneme správu: Páchateľ neznámy.
