Všetky internetové diskusie v médiách vyzerajú tak. Na jednu zdvorilú reakciu desiatky opačných. Urážky, pohŕdanie, výsmech. Niektoré v bezchybnej slovenčine, väčšina však plná chýb.
Keď si čítam tú kondenzovanú nenávisť, závisť, zlobu a škodoradostnosť, ktorú ich autori posielajú do sveta z myšacej diery svojej beztrestnej anonymity, nedá mi nespomenúť si na príbeh piatich mladučkých Tibeťanov. Na ohromujúci príbeh.
Od marca 1959 bol Tibet obsadený čínskou armádou. Z Lhasy, hlavného mesta, musel dalajláma ujsť do exilu, odpor proti okupácii vyústil do ľudového povstania Tibeťanov. Reakciou naň bolo zase krviprelievanie, vraždenie a zatýkanie. Tibet bol na celé desaťročia umlčaný.
A v tejto hraničnej situácii, keď šlo o samotnú podstatu bytia a viery Tibeťanov, piati mladí mnísi sa rozhodli svoj názor vysloviť nahlas. Ani nie tak vysloviť, ako napísať. V krajine bez možnosti šíriť svoje presvedčenie rozhlasom, televíziou, novinami, veľa iných možností, ako povzbudiť svoj národ, ani nebolo.
V noci zobrali farby a štetec a na steny kláštora napísali niekoľko prostých viet: „Slobodu Tibetu!" „Nech žije dalajláma!" „Číňania preč z Tibetu." A pripísali ešte niečo neuveriteľné: totiž svoje skutočné mená. Aby za svoj čin prevzali zodpovednosť. Aby nik netrestal nevinných.
