Keby som mal vymenovať, ktoré literárne diela ma v živote najviac zasiahli, na jednom z prvých miest by som uviedol Čechovovu novelu Izba číslo 6.
Ako všetky naozajstné umelecké texty, aj ona sa vyznačuje nadčasovosťou. Na tejto jej aktualizačnej schopnosti nič nemení fakt, že vonkajšie, necivilizované, brutálne znaky stvárňovaného prostredia majú dnes už skôr charakter dokumentu než živej skutočnosti.
Z toho, čo Čechovova próza a okolnosti jej vzniku poskytujú, stojí za pozornosť už fakt jej uverejnenia, poukazujúci nepriamo na otázky slobody slova, moci a politickej situácie.
Autor totiž v novele stvárňuje otrasné pomery na psychiatrickom oddelení. Upriamuje okrem iného pozornosť na primitívneho strážneho Nikitu, ktorý svojimi ozrutnými päsťami a všetkým, čo mu príde pod ruku, bije choromyseľných po tvári, po prsiach, po chrbte, po všetkom, čo zasiahne.
A v akom prostredí títo úbožiaci žijú? V izbe, kde razí skysnutou kapustou, čpavkom, plošticami, takže sa v prvej chvíli zdá, že ste vo zverinci. V predsieni ležia na kope spodky, staré zodraté plášte, vyčaptaná, nesúca obuv - všetky tie rárohy sú tam pomiešané, hnijú a vydávajú dusivý pach.
Za tento stav nesie v dôsledkoch mravnú zodpovednosť cársky režim, no jednako dovolil takéto desivé svedectvo o svojej vlastnej existencii Čechovovi publikovať.