Aký je svet? Mdlý alebo žiarivý?

Najväčšie penzum u človeka pri vnímaní sveta zmyslami vykonáva zrak.

Po očnej operácii, keď už som videla, prvá otázka na kontrole u docenta Potockého bola na farby - nastala zmena: biela je biela až do lilavej ako čerstvý sneh, modrá svietivá, červená s akousi vnútornou cyklámenovou žiarou... Doktor Potocký s úsmevom povedal: „Oko, hlavne šošovka, starne od narodenia. Máte teraz mladé oko a tak vidíte aj svet - presnejšie a žiarivo."

Hľadanie cesty

Ľavé oko molové, pravé oko durové. Oči a neuróny v mozgu sa s tým úspešne vyrovnávajú, len ja sa neviem rozhodnúť. Aký je teda svet - mdlý, sivožltkastý alebo farebný, žiarivý? Podstatná je asi schopnosť orientovať sa vo svete, a aká je v skutočnosti farba sveta, sa asi nedozvieme a možno na tom až tak nezáleží. Alebo nám skutočnosť dokáže sprostredkovať iba veda či technika? Sny však, a to je zaujímavé, táto dilema neovplyvnila. Majú jemnú, pointilistickú atmosféru. Sú skutočnejšie sny? Alebo sú akousi neznámou cestou k poznaniu? Vlastne túto cestu volia austrálski pôvodní obyvatelia - snenie ako prepracovaný systém na hľadanie cesty.

Nepoznala som starosti s alergiami. Môj organizmus však zrazu prestal stíhať. Strata blízkej osoby je stresor na najvyššom stupni spúšťačov, takže obvyklá a liekmi zvládaná depresia sa multiplikovala obavami o zrak, zvyšovanými hrôzostrašnými príbehmi známych a opisovaním korupcie a predoperačného súhlasu s prípadným zápornými dôsledkami operácie a bolesťou chrbtice.

Na každú nemoc predpísal lieky osobitný špecialista. Disciplinovane som sa snažila nezaťažovať blízkych. Nikto z nich nebol fyzicky prítomný ani len v republike. Darilo sa unikať do spánku z temnoty - vždy sa privalila ako cunami - na miesta s miernym počasím, plytkými vodnými plochami, kde mám problém s dokladmi, s hľadaním ulíc a domov, ale kde iné ani neočakávam a kde mi práve toto neznámo a tieto straty sú blízke, očakávané. Zachovávala som si zo všetkých síl dôstojnosť a úsmev v komunikácii s poštárom, so susedkami, so známymi, s podriadenými. Tak ma to, ak vôbec niečo, naučili rodičia a ich to naučili ich rodičia - iného navyše veľa nemali.

Otvor do neba

Prichádza mi na um básnik Ivan Laučík z Mikuláša, mŕtvy priateľ.

Ako učiteľ tamojšieho gymnázia robil so študentmi výskumné expedície po okolí. Skúmali nedávnu, vojnovú, asi ľahšie poznateľnú minulosť. Rozprával mi pri pollitri horúcej čokolády, že našli kdesi nad Ružomberkom jaskyňu s otvorom do neba, kde sa skrývala za vojny skupina Židov s deťmi. Študenti našli okrem iného prázdne fľaštičky od rakúskych tabletiek na chudnutie - Židia vedeli, že jedla nebude dosť. Aby hlavne deti zvládali nejesť, užívali liek pre tučné paničky. Ivan sa domnieval, že v jaskyni boli aj rodičia mojej mamy s dvomi najmladšími súrodencami, Grétkou a Ernestom. Všetkých ktosi udal za odmenu od Nemcov, lebo už mu nemali z čoho platiť za pomoc. Povraždili ich v loveckej naháňačke po zasneženom lese tesne pred koncom vojny. Svedok rozprával maminej sestre, keď sa vrátila z Osvienčimu, že Ernest sa schoval pod mŕtve telo chlapa vo výmoli pod stromom, ale matka ho v hrôze neustále volala k sebe. Chlapec poslúchol a vybehol. Pred očami matky ho zastrelili. Aké asi boli posledné sekundy života Rozálie Lebovičovej?

Ivan rozprával, že študenti zistili, kto udával a že udavač žije. Mama s prázdnou tvárou povedala, že „... chce o tom všetkom nevedieť".

Negovať zlo

Snažila som sa teda aj ja „nevedieť", negovať zlo, nepripúšťať si, veď krátke spojenie s vojnovým úkrytom a fašistickou vraždou mi zakaždým pripomína, že nemám nárok skučať práve pre posledné sekundy života neznámej Rozálie, starej mamy, o toľko mladšej odo mňa, že by mohla byť mojou dcérou.

Ale môj ľudský organizmus odmietol spolupracovať s chémiou a mojou vôľou a vzbúril sa. Možno sa spätila oná „neľudská", autonómna časť organizmu - desaťtisíce mikrobiálnych buniek, ktorých je niekoľkotisícnásobne viac ako ľudských, takže ani nie je jasné, či genetické posolstvo prijíma a vysiela naše ľudské, alebo mikrobiálne „ja", alebo je to akýsi konglomerát, alebo symbióza, či spoločenstvo s doposiaľ nepoznanými pravidlami. Na genetickej identite však nezáležalo, lebo výsledková metóda znamenala útok šialenej kožnej alergie. Môj svet sa zúžil na neprestávajúce svrbenie najväčšieho orgánu ľudského tela a denné a hlavne nočné škriabanie pokožky do krvavých rán. Internet ma poučil, že o dermatitídach, hlavne o takých, ktoré nevidno, sa v podstate nič nevie.

Bolo dobre nikoho blízkeho pri sebe nemať. Nielen preto, že som nechcela, aby si robili starosti. Nechýbali mi, dokonca by zavadzali. V akejsi predsieni slepoty a návalov temných a hustých cunami depresie, s krvavými stigmami alergie po celom tele, som sa odmietala dať vyrušovať. Keď bolo nevyhnutné, zahalená som navonok vyžiarila iné farby a inú hlasovú tóninu než bola skutočnosť, prispôsobovala som sa nútene okoliu akoby na ochranu proti nepriateľovi. Ach, ako rada by som nosila burku! Lenže aktívny nepriateľ bol vo mne ako v poviedke, keď sa hrdina desil vlastnej kostry a podarilo sa mu zbaviť sa jej odsatím cez ucho. Môj nepriateľ bol neuchopiteľný a ja som sa úporne a zbabelo snažila nájsť s ním spôsob koexistencie.

Iné farby

Príslovie vraví, že je lepšie raz vidieť ako sto ráz počuť. Aj neurológia potvrdzuje, že až do niekoľkých desiatok percent najväčšie penzum u človeka pri vnímaní sveta zmyslami vykonáva zrak.

Chirurgický zásah mi ukázal iné farby sveta. Alergiu zahnalo pri jazere horúce, mocné slnko, „nedovolilo jej pokračovať v chemických reakciách". Zvládala som akosi nemyslieť na jesenné ubúdanie slnka, na stresory, na pridlhý chlad, na dočasne odpútaného, neviditeľného a neuchopiteľného nepriateľa. Chcem aparát s vyšším počtom pixelov, aby som, keď nič iného, videla možno niečo z toho, čo nevidím.