„Ak v nedeľu získa Le Pen 25 percent hlasov, budeme mať vážny problém,“ vraví popredný francúzsky analytik Dominique Moisi. Vraví iba to, čo by časť francúzskej politickej elity najradšej zamietla pod koberec. Iná odpoveď by však na prvý pohľad mohla byť jednoduchá: čo sa stalo, stalo sa, a problému treba čeliť tvrdým chlapským postojom. Lenže, ako sa ukazuje, aj to je v tomto prípade málo.
Francúzsko totiž napadol nebezpečný vírus sociálnej migrény á la Le Pen. Ak aj totiž bývalý výsadkár v Alžírsku, ktorý si našiel priestor na svoje politické výčiny, nezíska obávaných dvadsaťpäť percent hlasov, čo by znamenalo štvrtinu Francúzska, jeho voliči sa nevyparia. Zostanú súčasťou politického systému a tí lepší Francúzi budú s nimi musieť veľmi vážne rátať. Sú to predsa ich spoluobčania. Po nedeľňajšom výsledku druhého kola prezidentských volieb totiž veľmi vážne hrozí, že Jean-Marie Le Pen si svoju pozíciu na politickej scéne ešte upevní a stane sa matériou jestvujúcich pomerov. Zdá sa, že mu v tom už nikto nie je schopný zabrániť. Jeden výsledok nedeľňajšieho súboja je totiž už teraz na sto percent jasný: prehrá v ňom francúzska ľavica ako celok. Rozhoduje sa iba medzi regulárnou pravicou predstavovanou súčasným prezidentom Jacquom Chiracom a vodcom ultrapravice Le Penom! To je pre toľko vychvaľovanú francúzsku demokraciu určite najväčší úder a táto skutočnosť aj spôsobuje najväčší šok. Od konca druhej svetovej vojny, v ktorej časť Francúzov kolaborovala s Nemcami najmä prostredníctvom vlastného vichystického režimu, sa stalo po prvý raz, aby klasický francúzsky demokrat cítil najväčšie ohrozenie od najkrajnejšej pravice. Nejde vonkoncom o nejakú operetku, ktorú diriguje šialený dirigent. Le Pen je príliš vážnym chlapíkom siahajúcim po moci a provokatívne sa donedávna zabehanému spoločenskému modelu vysmieva. Napokon od samého začiatku, čo sa po prvý raz na politickej scéne objavil, si provokovanie mohol dovoliť. Mal na to podľa ústavy právo. Lenže jeho spočiatku folklórny, ba až insitný vpád do politického systému sa premenil na súčasnú vážnu záležitosť. Le Pen sa totiž nevymkol kontrole, nestal sa neriadenou strelou, ale predviedol niečo ešte oveľa horšie. Vykoľajil francúzsku demokraciu! Narušil špecifický systém zodpovedajúci väčšinovému pocitu. Ibaže pád francúzskej demokracie sa nezačal jeho nástupom. Le Pen predsa nie je strojcom súčasného politického nešťastia krajiny. Je iba symptómom spoločenskej nevoľnosti. A za tú nesú zodpovednosť predstavitelia politickej elity na všetkých úrovniach. Teda nielen v Paríži, kde sa politika robila salónnym spôsobom, ale erózia má základy vo všetkých departmentoch.
