Populistický prístup čerpá práve z poznania, že väčšina občanov nemá ani len základný prehľad o probléme. Úplne nekompetentný návrh síce vyrazí dych niekoľkým politológom či právnikom (týchto voličov populista vedome obetuje), pokiaľ je však opticky v súlade s túžbami a očakávaniami väčšiny občanov, môže strane priniesť percentá. Populista si teda v prvom rade ušetrí robotu s organizovaním tímu odborníkov na volebné pravidlá, vystačí si s odborom mediálnej komunikácie. Návrhy riešení, ktoré vyrobia špecialisti na mediálnu komunikáciu, často pôsobia na prvý pohľad lákavo – čomu sa ťažko čudovať, keďže sú vyrábané ako priama odpoveď na zistenia z prieskumu verejnej mienky. Pokus o ich realizáciu by však buď problému vôbec nepomohol, alebo by priamo spôsobil škody. Jedným z výsledkov takéhoto prístupu je potom množstvo neopodstatnených mýtov medzi občanmi.
Čo sa týka volebných zákonov, množstvo občanov napríklad verí, že zrušenie zvýhodnenia koalícií by automaticky znížilo počet strán v novozvolenom parlamente. Pritom voľby v roku 1998 prebehli práve podľa zákona, ktorý zvýhodnenie koalícií odstránil! Zrejme len málokto má pocit, že výsledkom týchto volieb bolo zníženie počtu strán v NR SR. Namiesto koalícií vznikli volebné strany a SDK sa následne rozpadla na vyšší počet subjektov, než ju v roku 1998 zakladalo…
Pokiaľ nebude voličské a stranícke spektrum na Slovensku aspoň čiastočne stabilizované, sociálne inžinierstvo typu rušenia koalícií môže spôsobiť len väčší chaos. Namiesto vyprofilovaných strán by minimálne v dvoch-troch nasledujúcich volebných obdobiach pravdepodobne kandidovali účelovo vzniknuté zlepence, ktoré by sa po voľbách ďalej preskupovali. To, čo občania od takejto zmeny volebného zákona očakávajú, teda razantné zlepšenie práce parlamentu, je nereálne.
