Typy, charaktery, jemná korupcia, každodenná kolaborácia. Až z toho ide des.
Pred pár dňami som otvorila noviny a vyskočil z nich na mňa môj známy - pekne, jasne, v slušivom právnickom strihu hovoriaci v mene rady pre transmisiu o tom, že v relácii Lampa „mohlo dôjsť k porušeniu pravidiel ustanovených v zákone o štátnom jazyku". Hosť relácie, anglický pesničkár, si totiž v svojom slovenskom monológu pomohol angličtinou. Rada pre vysielanie a retransmisiu začala konať z vlastnej iniciatívy.
Skoro mi oči vypadli.
Aby ste chápali moje zdesenie - tento môj známy, tá hlásna trúba, ktorá tu rozpráva o možnom porušení jazykového zákona, je totiž po večeroch spevákom nezávislej kapely. A svoje texty spieva zásadne po anglicky.
Je zaujímavé, že aparátnikov stále považujeme za „tých druhých", tých starých komoušov „s čalfovskou prehadzovačkou" a podobne, nevediac, že sú už celkom blízko. Na dosah. Niekedy už aj v nás.
Tento môj známy, napríklad, má trocha nad tridsať, je to veľmi milý a slušný človek. Povedzme, že cez deň vykonáva dôležitú a váženú profesiu akéhosi Sturmbannfűhrera, dohliada na rasovú čistotu nášho nového zákona, no a večer jeho anglicky spievajúce srdce... Horí láskou k slobode? Alebo ako tomu mám rozumieť?