Pochádzam z učiteľskej rodiny. Moja stará mama aj mama učili nepočujúce a nedoslýchavé deti, môj starý otec a otec prednášali na vysokých školách a písali učebnice. Viacerí príbuzní vyučovali nemčinu, hudbu, biológiu aj ďalšie predmety a odbory.
Čím som starší, tým väčšmi si uvedomujem, ako silno ma ovplyvnili pedagógovia - zažil som vynikajúcich aj slabých. Hlavne rôzne narýchlo rekvalifikované sily po nežnej revolúcii nezvládali, čo mali učiť.
Jedna profesorka na gymnáziu napríklad prednášala o knihách, ktoré zjavne nepoznala, iná zasa čítala veľa a pozorne, pričom vedela svojich poslucháčov pre vybraný titul nadchnúť.
V uplynulých rokoch ma často pozývajú na slovenské stredné školy a chodievam rád, hoci väčšinou zadarmo. Chápem to, možno naivne, ako svoju povinnosť - pre väčšinu študentov predstavujem jediný kontakt so súčasnou literatúrou počas štyroch gymnaziálnych rokov.
Výučba sa skoro všade končí dátumom 1945, zvyšných šesťdesiatpäť pestrých literárnych rokov zostáva na dobrej vôli slovenčinárok a ochote žiakov. Na aktuálnu látku už v závere maturitného ročníka nezostane čas.
Na Deň učiteľov 28. marca si už u nás sotva niekto spomenie, a ak, tak len pán vicepremiér patetickými výrokmi o „znalostiach, obetavosti a trpezlivosti architektov ľudskej individuality". Ešteže sú naši učitelia takí nekonečne obetaví a božsky trpezliví, inak by dávno vstúpili do štrajku. Ich českí kolegovia zarobia za rovnakú prácu o polovicu viac.
