Za elitného mysliteľa sa dnes pokladá ten, kto vidí slovenské dejiny ak už nie z európskeho zorného uhla, tak aspoň z Prahy či Budapešti. Vanovič sa na ne díva „iba" z Martina - no práve preto je poučný aj pre tých druhých. Na pozadí starého Martina sa totiž udialo všetko, čo sa na širšom pozadí deje dodnes. A pozrieť sa na minulosť Vanovičovými očami znamená nazrieť aj do budúcnosti.
Prvú Vanovičovu Knihu o starom Martine (1990) som čítal ešte za socializmu, v rukopise. Nadchlo ma, ako opisuje napríklad dva memorandové dni. V prvý deň by ešte buditelia národa nedbali celý ho odviesť niekam inam ako Mojžiš Izraelitov z egyptského otroctva. V druhý deň, zrejme po prehýrenej noci, sa však už ujal aj skromný Hýrošov nápad založiť Maticu slovenskú. Budúcnosť ukázala, že najskromnejší nápad bol najživotaschopnejší.
Július Vanovič vydal potom aj Druhú (1993) a Tretiu knihu o starom Martine (1999). Čítam ich síce až teraz, no o to viac oceňujem Vanovičovo presvedčivé zobrazenie martinskej histórie.
Napríklad opis pohrebu Svetozára Hurbana Vajanského:
„Pohreb bol v nedeľu 20. augusta 1916. ... Keď pohrebný sprievod kráčal z martinského evanjelického chrámu námestím popri Stoličnom dome, úradné osadenstvo tej nepriateľskej budovy vyšlo a v čiernom oblečení, s obnaženými hlavami v nemom sklonení vzdávalo posmrtný hold - svojmu nepriateľovi..."
