Vzrušujúcu možnosť popri sebe fungujúcich paralelných svetov napodiv nevymysleli klasici fantastiky, ale dávno pred nimi starí kronikári a historici.
Povedzme taký svätý Štefan: krst ani dodatočne nalepená svätožiara pravdaže z Árpádovca Vajka neurobili láskavého dobráčka, akým bol svätý František. Meč celkom iste nenosil iba ako módny doplnok. No z bojovníka sa vedel zmeniť na talentovaného vladára, ktorý zanechal stopu vo formujúcej sa civilizácii. (Jej neoddeliteľnou súčasťou bola cirkev. Odtiaľ to posmrtné „povýšenie".)
A predsa pre nášho najzlatoústejšieho politika je len „šašo na koni" a pre mnohých ďalších symbol brutálneho útlaku a ohrozenia ujarmených národov. A to aj napriek učeniu o mnohojazyčnej ríši. Nie je naozaj jeho vina, že sa ním neriadila tuším ani jedna generácia Maďarov.
Lenže aj náš univerzálny liek na komplex menejcennosti - legendárny Svätopluk vybudoval a na pár rokov i udržal impozantnú ríšu od Lužice a Čiech až po krakovské kniežatstvo. Iste nie láskavým presviedčaním „Bratia Slovania, dajme sa dokopy, bude nám dobre..."
Aj on písal svoj príbeh mečom a krvou (notabene slovanskou). Bolo to niekoľko desaťročí pred Štefanom, preto možno ešte o čosi bezohľadnejšie. A za úvodnú zradu Rastislava a jeho vydanie Frankom by priam mohol mať spis v Ústave pamäti národa. Ale je NÁŠ, takže čokoľvek urobil, je správne a chvályhodné.
