Mám dilemu: mal by som podľa poradovníka a dohodnutej spolupráce napísať článok do tejto rubriky. Ale mne sa chce mlčať. Niežeby som nemal čo povedať, niežeby som nemal toho veľa pred očami a na srdci.
Dnes každý hovorí, a najviac tí, ktorí majú toho čo najmenej povedať. Tých akosi najviac počuť. Papulisti papuľujú, klamú vám brilantne priamo do očí alebo z billboardov. Alebo sú arogantne ticho, keď majú niečo vysvetliť. Ale tomu nehovorím múdre mlčanie, to je zatĺkanie.
Dnes každý melie, a nie sú už božie mlyny, ale mlyny rozďavených papúľ. Ak by sme mali veriť archaickej romantickej predstave, že spisovateľ by mal hovoriť aj v mene ostatných, tak sú chvíle, keby mal práve z tohto dôvodu mlčať. Niekedy treba prevravieť a niekedy treba pomlčať. Jozef Mihalkovič napísal v starej básni: „Radšej pomlčať, akže máme čím." Niekedy sa musíme ozvať, a niekedy musíme mlčať.
Vtedy býva mlčanie výrečné a má svoju výpovednú hodnotu. Má vyjsť knižka s názvom Jak mluvit o knihách, které jsme nečetli. Istý akademik vletel medzi účastníkov akéhosi spisovateľského kolokvia a zaburácal: „Kolegovia, dielo XY som síce nečítal, ale mám naň takýto názor."
