dby.
Mal som predstavu, že v strednej Európe počuť klasickú hudbu všade, kde sa len pohnem. V kaviarni, v meste, celý deň, a že sa každý v tejto hudbe vyzná a veľa o nej vie. Prísť do strednej Európy a nevedieť odpovedať na otázku, ktorý je môj najobľúbenejší hudobný skladateľ, mi pripadalo nemysliteľné, takže aby som v hanbe neostal, nakúpil som si pred príchodom cédečká a naštudoval základné informácie.
Na Slovensku mi však nikto nikdy takú otázku nepoložil a okrem toho, že z času na čas počúvame klasickú hudbu najznámejších svetových autorov doma, počujem ju najčastejšie na pohrebe. Tínedžeri vedia do hĺbky rozprávať o hip-hope, mladí biznismeni o modernom džeze, ale takmer nikto sa nezaujíma o klasickú hudbu. Keď som sa v koncertnej sále obzrel okolo seba, väčšinu auditória tvorili ľudia v strednom veku a starší, a uvedomil som si, že z veľkej časti cudzinci. Jeden z nich povedal: „Som rád, že som tu, a za prijateľnú cenu.“ To je pravda, v Japonsku sú vstupenky na koncerty klasickej hudby veľmi drahé.
Japonci si ctia rozličné tradície a historické cennosti. Ale na druhej strane sú trochu autoritárski. Existuje predsa množstvo druhov klasickej hudby a mnoho skvelých skladateľov, dokonca aj moderných, ale počúvajú dookola iba najväčších stredoeurópskych skladateľov 17. až 19. storočia. Pri ceste do Európy je návšteva miest spojených so životom a tvorbou slávnych hudobných skladateľov pre Japoncov zlatým klincom programu.
V nemeckom Lipsku je napríklad Múzeum Johanna Sebastiana Bacha. Počul som, že 20 percent návštevníkov prichádza z Japonska. Ale aj ja som Japonec a som rovnaký. Obdivujem ľudí zvučných mien.
