V bratislavskom Dome umenia je nevšedná výstava. Nielen z hľadiska „technológie" originálneho výtvarného nápadu, ktorý je starý niekoľko storočí, ale najmä svojím etickým postojom a posolstvom. Jej autorom je Daniel Fischer.
Keď vkročíte do priestrannej výstavnej sály, ktorú zalieva denné svetlo prenikajúce zo stropu sklenenej kupoly, vidíte pred sebou strieborne sa lesknúce štíhle stĺpy, ktoré sa vypínajú do výšky dobrých troch metrov. Každý zo stĺpov je obkolesený kruhovým plátnom, ktoré leží na podlahe. Plátno je biele, pokryté akýmisi sivočiernymi rozmazanými škvrnami; v priemere má každé to plátno zhruba tri metre.
Chvíľu som mal pocit, že som v niektorom z veľkých európskych múzeí, kam si barbarsko-civilizovaní dobyvatelia „odniesli" antické stĺpy. Ibaže toto nebol mramor, ale lesklý kov; presnejšie „antikorovo" oslepujúca fólia obopínajúca stĺpy. A keď podídete bližšie, aby ste si stĺp dokonale prezreli a prípadne si naň aj siahli, tak zároveň s tým, ako sa k stĺpu približujete, začína sa na ňom pohybovať akási rozmazaná škvrna; machuľa, v ktorej sa zrkadlia rozmazané škvrny, dostáva čoraz ostrejšie kontúry, až kým sa pred vami zrazu neobjaví ľudská tvár.
Postupujete od stĺpa k stĺpu a postupne sa oboznámite s obličajmi ôsmich ľudí; sú to portréty žien a mužov, ktorí štyri dni po invázii piatich armád Varšavskej zmluvy vyšli na Červené námestie v Moskve a rozvinuli transparenty proti okupácii Československa. Z nich jedna, Natália Gorbanevská, mala so sebou dcérku v kočíku.
