bola aj povinnosť napísať báseň.
Neviem, ako túto schopnosť prijatí uchádzači potom uplatňovali vo svojom úrade, prekážať im nemohla. A neraz po skončení úradnej kariéry sa utiahli do súkromia či do hôr, aby tam filozofovali a písali básne. Vrátili sa tak ku schopnosti z mladosti a obohatili ju skúsenosťami dlhého života, ako sa hovorí - praxe.
Umenie písať básne možno ovplyvnilo ich schopnosti štátneho úradníka, a možno nie, ale je predstaviteľné, že im toto umenie umožnilo uvoľniť svoju osobnosť zo želiez povinností, ktoré by im inak celkom zovreli hlavu.
Esenciu poznania človeka, ktorý stojí aj nad úradnými postupmi - to vyjadriť v básni. Nedávno sa prevalilo, že špičkový európsky úradník si po večeroch píše básne - haiku.
Nebolo to komentované veľmi kladne, skôr s údivom - aká čudná vášeň, no ešte vždy lepšie ako povedzme nejaká zlá neresť. Možno som zaujatý, ale myslím si, že úradník, ktorý si večer hlavu vyslobodí z úradníckeho myslenia, môže byť pre Európu prínosom. Namiesto toho, aby po večeroch spriadal intrigy, snuje haiku.
Napokon aj naša (keď už nemenujem) voľakedajšia ministerka, ktorá písala básne, sa uplatnila v európskych štruktúrach. Musia si tam vážiť uvoľnené hlavy.
