Pred pár dňami Slovensko spolu s celým civilizovaným svetom smútilo s Poľskom. Bolo to po prvý raz v histórii, keď oficiálne smútilo s inou krajinou.
Vláda pri schvaľovaní vyhlásenia štátneho smútku použila text zákona, podľa ktorého tak môže urobiť vtedy, ak ide o „vykonanie pietnej spomienky na osoby, ktoré tragicky zahynuli na území Slovenskej republiky alebo mimo územia Slovenskej republiky a ich smrť otriasla celou spoločnosťou".
Je to jediný odsek v zákone, na základe ktorého mohla štátny smútok v súvislosti s poľskou tragédiou použiť.
Vytvorila ním precedens, keďže aj tento odsek sa pôvodne mal vzťahovať iba na občanov Slovenska, ktorí tragicky zahynuli v zahraničí - napokon, hnacím motorom zmeny zákona o štátnych symboloch, do ktorého bol zaradený aj paragraf o štátnom smútku, bola havária lietadla so slovenskými vojakmi v Maďarsku začiatkom roka 2006. Oficiálne sa vtedy štátny smútok nedal vyhlásiť, keďže neexistovala jeho zákonná úprava.
Vláda teraz použila citovaný odsek v súvislosti s občanmi iného štátu a urobila dobre.
Neospravedlniteľné a nedôstojné
Horšie to už bolo s realizáciou - je neospravedlniteľné, keď členovia kabinetu nedokážu zabezpečiť vykonanie uznesenia vlády, hoci na jeho prípravu mali niekoľko dní. Je jednoducho nedôstojné, keď ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny nezvesilo vlajku na pol žrde v stanovený čas a žiadna údajná porucha lanka nemôže byť ospravedlnením.
Lapsus Ivana Gašparoviča, ktorý spustil štandardu prezidenta na pol žrde, je z rovnakého súdka. A ďalší chaos vládol s narábaním vlajok Európskej únie - niekde stiahli na pol žrde aj tie, inde sa týčili na stožiari nad slovenskou štátnou vlajkou, stiahnutou do pol žrde. Čo v súvislosti s neúčasťou vrcholových reprezentantov únie na smútočných obradoch v Poľsku bolo viac ako iba paradoxné.
